Čeľaď Lentibulariaceae na SlovenskuAndrej Pavlovič, Trifid 1/2004
Čeľaď Lentibulariaceae je bezpochyby najväčšou čeľaďou mäsožravých rastlín na svete a nie je tomu inak ani na Slovensku. Z 8 druhov mäsožravých rastlín rastúcich v SR až 6 patrí do tejto čeľade. Do čeľade patria tri jasne vymedzené rody: Utricularia, Pinguicula a Genlisea, rody Biovularia a Polypompholyx sú diskutabilné, dnes však už pomerne často zaraďované k rodu Utricularia (Taylor). Na Slovensku je rod Pinguicula zastúpený dvoma a rod Utricularia štyrmi druhmi (z nich jeden nie je na našom území pôvodný). Tento príspevok píšem predovšetkým ako reakciu na článok o vodných bublinatkách, ktorý vyšiel pred nedávnom v Trifide (mám na mysli skvelý článok RNDr. Lubomíra Adamca), pretože i napriek tomu, že sme susedné krajiny, zastúpenie jednotlivých druhov ako i ich stupeň ohrozenia sa líši. V článku sa preto zameriam na porovnávanie s Českou republikou a priblížim aj niektoré moje pozorovania z terénu.
Rod Tučnica - Pinguicula Tučnice sú na Slovensku zastúpené dvoma druhmi: P. vulgaris a P. alpina. P. vulgaris je na rozdiel od Čiech na Slovensku asi najbežnejším druhom čeľade. V Čechách je pomerne vzácna, vyskytuje sa asi na cca 20 lokalitách. Na Slovensku je takmer nemožné sa s ňou nestretnúť, pokiaľ pobývate v horách (najmä Fatra) a máte čo i len troška pootvorené oči. V podhorských oblastiach takisto nechýba (pozorovania v Turčianskej a Podtatranskej kotline). Často sú nimi celé doliny priam posiate (pozorovania vo Veľkej Fatre). Kedysi sa zriedkavo vyskytovala aj na Záhorskej nížine, tu sa mi ju však zatiaľ nikdy nepodarilo nájsť a pravdepodobne sa tu už nevyskytuje. (Rovnako tragický koniec postihol aj druh Drosera rotundifolia, ktorá na Záhorí kedysi rástla na desiatkach lokalít, v súčasnosti sa tu už nevyskytuje, aj keď prebieha úsilie o jej reintrodukciu.) Zároveň je na Slovensku pomerne rozšírená aj jej forma bicolor, ktorá v ČR chýba. Ak budeme o českej P. bohemica uvažovať ako o druhu, mohol tak pravdepodobne vzniknúť z izolovanej populácie formy bicolor. Jedná sa o formu, ktorá sa dá rozlíšiť v čase kvitnutia od nominátneho typu pomerne jednoducho. Nominátny typ má sfarbenie kvetu fialové, v ústí korunného hrdla s belavou škvrnou, zatiaľ čo forma bicolor je akýsi jej negatív. Koruna je biela a pri ústí korunného hrdla s fialovou škvrnou. Forma bicolor nie je žiadna vzácnosť, je na území SR pomerne dobre rozšírená, pričom zatiaľ som ju videl rásť vždy s nominátnym typom, nikdy nie bez neho. Pomerne vzácna je však forma s albinotickou korunou. Hoci som navštívil desiatky lokalít s P. vulgaris a videl tisícky rastlín (vlastne som navštevoval lokality rosičiek, ale ako som spomínal, jednoducho sa stále plietli pod nohy), albinotický typ som nikdy nevidel. Až pri výlete tohto roku, keď sme pátrali po Drosera x obovata, som narazil na asi 20 takýchto rastlín neďaleko Martina. Pri pohľade na kvet z prednej strany sa tento javil úplne biely, mierne fialový nádych mala len ostroha. Zaujímavé bolo tiež rozmiestnenie rastlín na lokalite. Rástli priamo pri chodníku po dĺžke asi 30 metrov, pričom vpravo sa nachádzal nominátny typ, v strede forma bicolor a na ľavo už len typ s albinotickou korunnou. Najlepšie sfarbenie koruny vystihuje obrázok. Tučnicu obyčajnú som videl rásť ako na kyslých pôdach s rosičkou okrúhlolistou (Drosera rotundifolia), tak i na pôdach vápnitých s rosičkou anglickou (Drosera anglica) (Turčianska kotlina). Vždy sú sfarbené do zelena, iba veľmi vzácne a na veľmi výslnných miestach niektorí jedinci chytajú červený nádych, pričom stredná listová žila je vždy zelená.  Variabilita kvetov P. vulgaris na území SR: A) nominátny typ, B) forma bicolor, C) "albinotická forma" P. alpina je druhým slovenským druhom tučnice, ktorá sa v Českej republike nevyskytuje. Jej výskyt nie je ani zďaleka taký masový ako výskyt P. vulgaris (ale napríklad v Slovinsku je práve P. vulgaris tým zriedkavejším druhom). Na Slovensku som ju videl rásť na štyroch lokalitách, pričom odhadujem, že počet jedincov ani na jednej z nich neprekročil sto. Takže ani zďaleka sa nedajú pošliapať ako P. vulgaris, ktoré bez problémov rastú aj na lesných chodníčkoch. Centrum rozšírenia v SR má predovšetkým vo Fatre a v Tatrách. Koruna kvetu je prevažne biela so žltým ústím do korunnej rúrky a s dvoma škvrnami na spodnom pysku koruny. Tento typ je u nás najrozšírenejší. Vyskytujú sa však aj typy s korunou bledožltou, prípadne len s jednou škvrnkou, tieto som však zatiaľ na Slovensku nevidel, hoci u nás rastú. Zároveň som videl rastliny vždy len so zelenými listami. Pokiaľ budete dovolenkovať na našom území mimo obdobia kvitnutia a nájdete tučnicu, dajú sa tieto dva druhy pomerne dobre rozlíšiť. Tobolka P. vulgaris je vajcovito guľovitá, u P. alpina je hrotitá. Rozdiel je tiež v hibernakulách. Hibernakulum tučnice alpínskej je v zime zakorenené, u P. vulgaris korene na jeseň spolu s listami odumierajú. Tieto dva druhy sa môžu v prírode krížiť, hybrid sa označuje ako P. x hybrida, no zatiaľ som sa s ním na Slovensku nestretol. Je o nej pomerne málo literárnych údajov. Rastie tam, kde sa vyskytujú spolu rodičovské rastliny, na Orave snáď v Chočských vrchoch (Dostál 1989), na Sivom vrchu a možno aj inde.
Rod Bublinatka - Utricularia Rozdiely v zastúpení druhov rodu bublinatka sú v porovnaní s Českou republikou výrazné. V ČR sa vyskytuje U. australis, U. vulgaris, U. minor, U. bremii, U. ochroleuca a U. intermedia. V SR v súčasnej dobe môžeme pozorovať prvé tri druhy, U. bremii a U. intermedia sú dlhší čas nezvestné, U. ochroleuca sa na Slovensku nikdy nevyskytovala, teda aspoň nie sú o nej žiadne záznamy. U. intermedia rástla na dvoch lokalitách, z nich jedna bola priamo v Bratislave na sídlisku Petržalka. Táto lokalita však zanikla. Druhý nález pochádzal so Spišskej kotliny. U. bremii rástla veľmi vzácne na jednej alebo dvoch lokalitách na Záhorskej nížine. Tiež sa považuje za nezvestný druh a aj pátranie po nej z mojej strany nebolo úspešné. U. minor je na Slovensku najvzácnejší pôvodný druh čeľade Lentibulariaceae. V porovnaní s ČR, kde rastie asi na 50 lokalitách (Adamec 2003) je jej výskyt na Slovensku viazaný asi na 10 lokalít, prevažne v Turčianskej kotline a okolí Martina (Flóra Slovenska, 1997). Osobne som sa s týmto druhom stretol len na jednej lokalite v Turčianskej kotline. Je to vápnitá slatina, kde rastie v sprievode D. anglica a P. vulgaris vo vode, ktorej hĺbka nepresahuje 15 cm. Plazili sa po dne, uchytené belavými časťami "stonky" v substráte. Osobne som túto lokalitu navštívil asi štyrikrát, ale len tohto roku (2003) sa mi podarilo nájsť 2 kvitnúce jedince. Zhoduje sa to s literárnymi údajmi, ktoré tvrdia, že jej kvitnutie je vzácne. U. vulgaris je na Slovensku pomerne častý druh v porovnaní s ČR, kde rastie len na 2 lokalitách v Hodonínsku (Adamec 2003). Okolie Hodonína je zrejme pokračovaním fytogeografického okresu Záhorská nížina, kde je jej výskyt veľmi bohatý. Bohato rastie aj na juhu stredného a západného Slovenska a tiež vo Východoslovenskej nížine. Osobne som sa s ňou stretol len na Záhorí. Rastie tu zväčša v prameniskových jazierkach s rašelinno - slatinnou jelšinou. Hĺbka vody býva premenlivá. Navštevoval som pravidelne jednu lokalitu v rôznych obdobiach roka po viacero rokov. U. vulgaris tu dosahuje bez problémov dĺžku 2 metre. Spravidla možno povedať, že v dobe kvetu je na lokalite asi 50 cm hĺbka vody. V lete pri horúčavách hĺbka vody klesá a pri extrémne suchých letách bublinatky ležia len na vlhkom bahne a nedosahujú ani polovičné rozmery. Naopak na jeseň môže hĺbka vody dosiahnuť aj vyše metra a zaplavuje prístupový chodník. To už ale majú bublinatky na hladine krásne vytvorené turiony. Ak sa podarí vhodne vystihnúť čas kvetu (jún - júl), je to asi ten najnádhernejší pohľad aký mi mäsožravé rastliny u nás poskytujú. Asi 40 ha vodnej hladiny posiatych tisíckami krásnych žltých kvetov. V porovnaní s U. minor sa U. vulgaris má do kvetu omnoho viac. Na tejto lokalite sa spolu s U. vulgaris vyskytuje aj U. australis. Celkovým vzhľadom pôsobí útlejším dojmom. Tieto druhy rastú spolu iba veľmi vzácne. Jej pomerné zastúpenie je však veľmi malé. Našiel som asi 30 jedincov na severnom okraji močiara, rástli skôr už na vlhkom bahne, ako vo vode. V iných častiach močiara kraľovala "vulgariska" a "australiska" tu nemala žiadne zastúpenie. U. australis je ďalším veľmi početným druhom bublinatky, a na rozdiel od bublinatky obyčajnej i v Česku. Okrem spomínanej lokality som ju videl rásť priamo v Bratislave. Rastie dokonca v bágrovisku, kde sa kúpu ľudia. Ďalšia lokalita, ktorú som navštívil bola už severnejšie a to v Turčianskej kotline, no i tu bublinatky mali pekné rozmery. Napriek ich počtu som našiel iba jeden kvitnúci exemplár. Posledný druh je U. gibba. Táto rastlina nie je u nás pôvodná a v ČR sa nevyskytuje. Našla sa len na jednej lokalite v jazierku s termálnou vodou v Bojniciach a najbližšie rastie splanená v Maďarsku v kúpeľoch Hévíz. Pochádza z tropických oblastí a do Európy bola dovezená a na juhu naturalizovaná. Občas sa pestuje ako akvarijná rastlina a jej výskyt v Bojniciach je možno práve z týchto zdrojov, aj keď ja osobne som ju nikdy v akvaristike nevidel (a to som bol akvarista dobrých 8 rokov). Vyskytuje sa v dvoch poddruhoch: U. gibba ssp. gibba a U. gibba ssp. exoleta. Rastliny z nášho územia však nekvitnú, a preto nemožno určiť poddruh. Ak by však bola z akvarijných zdrojov, mohlo by sa jednať o U. gibba ssp. exoleta (syn.: U. exoleta). V nedávnej dobe bol popísaný nový druh U. stygia, ktorý je veľmi podobný druhu U. ochroleuca a donedávna sa od neho neodlišoval. V súčasnosti je už tento druh zaznamenaný aj na území ČR (Adamec 2003, osobná informácia) a jeho výskyt na území SR je veľmi málo pravdepodobný aj preto, že druh U. ochroleuca sa v SR zrejme nikdy nevyskytoval.
Toľko o tejto čeľadi na Slovensku. V Trifide sa veľmi veľa písalo najmä o českých bublinatkách, preto som považoval za celkom vhodné oboznámiť vás so situáciou na Slovensku. Z bilancovania vychádza, že sme na tom o čosi horšie, ale podľa môjho názoru sú možno niektoré druhy aj prehliadané, prípadne mylne určené. Najmä odlíšenie U. bremii od U. minor podľa klasického kľúča nie je stopercentné a tvary tráviacich žliazok v slovenských kľúčoch zatiaľ nenájdete. Herbárom dokladovaný je iba jeden výskyt na Záhorí. K mylnému určeniu môže prispievať i fakt, že kvitnutie týchto rastlín je pomerne vzácne. Možno sa ešte dakde v tejto oblasti skrýva, nekvitne a nerozlišuje sa tým od U. minor. Premena prirodzených biocenóz na agrocenózy, spôsobila zmiznutie mnohých druhov najmä z nížin. Eutrofizácia vôd spôsobená agrochemikáliami, stavba odvodňovacích kanálov, zarastanie vysokou vegetáciou, to všetko sú faktory, ktoré nepriaznivo pôsobia na lokality mäsožravých rastlín. Záhorská nížina je toho typickým príkladom. Kedysi bohaté náleziská tučníc, rosičiek a vzácnej bublinatky U. bremii sú dnes už pre tieto druhy neschopné obývania. Podobná situácia je i v ČR, kde z nížin tak isto miznú tučnice a posledné útočisko majú už len vo vyššie položených oblastiach, ktoré nie sú priamo ohrozené poľnohospodárstvom. Stratené druhy a najmä ich prirodzené lokality na Slovensko už asi nikto nevráti. A tak ostáva iba mojim nesplneným snom vidieť lokality na Záhorskej nížine pred 50-timi rokmi, panenské a nedotknuté, hýriace životom a dravosťou.
Legenda: - druh sa na danom území nikdy nevyskytoval a v súčasnosti ani nevyskytuje Ex? vyhynutý druh 1 kriticky ohrozený druh 2 silno ohrozený druh 3 ohrozený druh 4 druh neohrozený * U. intermedia je podľa novších údajov zaradená medzi kriticky ohrozené druhy (1), U. stygia ako nový druh na území ČR tam zaradená určite bude, preto 1. Tabuľka zostavená podľa: Přílohy č.II. vyhlášky Ministerstva životního prostředí ČR č. 395/1992 Sb. 93. Vyhlášky Ministerstva životného prostredia SR č. 287/ 1994 Z.z. Literatúra: ADAMEC, L. 2001 Report on CPs in the Czech republic for IUCN CPSG (www stránka) ADAMEC, L. 2003 Evropské druhy vodních bublinatek (II), Trifid 8: 2 - 7, 2003 DOSTÁL, J. 1989 Nová květena ČSSR 2. Praha, Academia, pp.959-960 KRIPPEL, E. & ŠÍPOŠOVÁ, H., OŤAHELOVÁ, H. 1997, Čeľaď Lentibulariaceae, pp. 535 -555. In: GOLIÁŠOVÁ, K. Flóra Slovenska V/2, Veda, vyd. SAV, Bratislava HOLUB, J. & PROCHÁZKA, F. 2000 Red list of vascular plants of the Czech republic, Preslia, Praha, 72: 127 - 230, 2000 Příloha č.II. vyhlášky Ministerstva životního prostředí ČR č. 395/ 1992 Sb. 93. Vyhláška Ministerstva životného prostredia SR č. 287/ 1994 Z.z. |
