Seriál o kakusoch (Kultivácia kaktusov)


Ing. Ján Mezey, 2002


Umiestnenie kaktusov

     Ako väčšina rastlín, aj kaktusy majú svoje obdobie vegetačného rastu aj vegetačného pokoja. Klimatické podmienky pôvodnej domoviny kaktusov sa síce v mnohom líšia od podmienok u nás, ale sú tu spoločné predsa len určité rysy. Tým najdôležitejším je striedanie zimy a leta. Je to síce vyjadrené dosť vulgárne, ale pri pestovaní musíme vychádzať z tohto aspektu. Totiž "zima" sa v domovine kaktusov zhoduje s obdobím sucha a to spadá zhruba na obdobie od novembra do marca. V tomto období by sme im aj my mali poskytnúť dostatok času na regeneráciu. V období rastu, čiže od apríla do septembra- októbra zas maximum slnka, ale o tom si povieme ešte podrobnejšie v ďalších číslach. Čo som tým chcel povedať je to, že pri umiestňovaní kaktusov musíme brať do úvahy aj tento fakt - poskytnúť rastlinám ako letné, tak aj zimné stanovište.

     Dostal som sa k častej otázke ľudí, ako pestovať kaktusy v priestoroch bytov, panelákov. Pri zabezpečení letného miesta by nebol až taký problém. Rastlinky dávame podľa možnosti na najslnečnejšie miesto v byte, pokiaľ možno na balkón. Ideálne miesto v byte by bolo dať rastlinky na južne orientovaný slnečný, vzdušný balkón. Pokiaľ balkón nie je k dispozícií, doprajme im miesto aspoň na vonkajšom parapete. Pamätajte, že kaktusy potrebujú tri hlavné podmienky: slnko, vzduch a vodu v rozumných pomeroch.

     Často sa stretávam v bytoch s kaktusmi na rôznych podstavcoch, schodíkoch, kútoch, či v kvetinových nádobách s inými izbovými rastlinami. Tieto stanovištia sú absolútne nevyhovujúce z hľadiska dlhodobého pestovania. Percentá slnečného svitu dopadajúce na rastliny sú nasledujúce: na balkón, vonkajšiu stranu parapetu je to 60 %, na miesto tesne pri skle izbovej strany už len 40 % a so stúpajúcou vzdialenosťou od okna rapídne klesá až k 2 % pri vzdialenosti 4-5 m od okna. Už pri tomto fakte musíte uznať, že rastlinky veľakrát trpia.

     Horšie časy nastanú v zime. Kaktusy potrebujú v tomto období teploty od 5 do 12° C. Tieto hodnoty sú problémové pri panelákových podmienkach. Ani najstudenšie miesta v byte často nedosahujú tieto hodnoty. Jediným riešením je zimovať ich v pivniciach, alebo prejsť na pestovanie mrazuvzdorných kaktusov.

     Lepšia situácia je pre majiteľov rodinných domov, alebo domov s malou záhradkou. Tu sa určite nájde neveľké miesto pre pár metrov štvorcových, na ktorých sa už dá vybudovať naozajstná profi-zbierka. Prvoradým činiteľom pri výbere takéhoto miesta je tiež slnko. Volíme miesto celodenne osvetlené slnkom, vzdušné a podľa situácie s možnosťou ochrany pred prudkým dažďom a vetrom. Rastlinky tu ponechávame celú sezónu, čiže od doby, kedy už nehrozia nočné mrazy, to jest od apríla do doby, kedy nastúpia prvé jesenné mrazy. V závislosti od lokality je to september- október.

     Ďalšou výhodou pre majiteľov domov s pozemkom je možnosť postavenia si parenísk, fóliovníkov, či najluxusnejšej stavby pre kaktusy- skleníka. Aj tu si treba najprv zvážiť orientáciu celej stavby. Ideálny stav je orientovaný na juh, aby sa dosiahlo maximálne využitie slnečného svitu.

     Pareniská sú obľúbené pre svoju nenáročnosť čo sa týka nárokov na stavbu, nákladov, prevádzku a pod. Pri všeobecných výhodách však má aj nedostatky. Je to najmä rýchle ohrievanie vzduchu v priestore cez deň, čo môže zapríčiniť popálenie až "uvarenie" rastlín. Cez noc je to rýchle ochladenie vzduchu. Pre kaktusy je výhodné postaviť parenisko asi meter nad zemou, aby naň dopadalo viac slnka. Ďalším krokom k dokonalosti je fólia. Oproti skleníku má svoje výhody, ktoré spočívajú v neporovnateľne nižších nákladoch a konštrukčne jednoduchšom riešení. Z nevýhod spomeniem horšie svetelné, ale aj tepelné pomery, opotrebovanie materiálu, estetické hľadisko a pod.



Obr 1.: Jednoduché parenisko

     Ideálnym riešením je kaktusový skleník. Tu majú rastlinky ozaj ideálne svetelné, tepelné aj vlhkostné pomery. Stavbu orientujeme taktiež na juh. Kvôli tepelnej izolácií je najlepšie celý skleník zapustiť asi 50 cm do zeme (obr.4). Nevyhnutnosťou sa stáva kúrenie. Najvýhodnejšie je plynové, alebo elektrické s termostatom. Odpadá premiestňovanie rastlín na zimné stanovište, ktoré je pri pareniskách a fóliovníkoch bez vykurovania nevyhnutnosťou. Pre rastliny je tiež nepríjemné každoročné prenášanie. Poškodzujú sa im korene a ani v prírode nie sú prenášané na zimovisko. Podľa možnosti volíme skleník sedlový s lomenou strechou. Časté sú aj pultové s jednou stranou napojenou na stenu domu (obr.3). Má to výhodu v tepelnej izolácií a taktiež je možnosť bez problémov napojiť skleník na ústredné kúrenie. Nevýhodou je horší svetelný režim. Pri stavbe treba pamätať na možnosť dostatočného vetrania. Teplota vo vnútri by nemala prekročiť 40° C v tieni. Do skleníka sa montujú podľa želania pulty. Pri ich návrhu musíme dávať pozor na ich výšku a následné nežiadúce vrhanie tieňov. Veľmi výhodné je umiestňovanie skleníkov na strechy domov, garáží a pod. Tu je rastlinkám dopriate naozaj maximálne množstvo slnka. Nevýhodou je veľká spotreba energie pri kúrení.







Obr 2.: Záhradný skleník so strechou pokrytou fóliou Obr 3.: Skleník opretý o dom Obr 4.: Prierez skleníka zapusteného pod úrovňou terénu

     Ďalšou možnosťou je tzv. voľná kultúra. Jedná sa o pestovanie kaktusov celoročne, alebo počas sezóny voľne v pôde bez krytu. Pre tento účel sa nehodia všetky kaktusy. Väčšinu treba na zimu vyberať z pôdy a na jar zas vysadiť. Rastlinky síce rastú pomalšie, ale sú očividne zdravšie, majú silnejšie tŕne, bohatšiu vatu a sú aj celkovo zdravšie. Často sa takto pestujú mnohé podnože pre vrúbľovanie. Ako príklad uvediem zástupcov rodov Trichocereus, Echinopsis, Eriocereus, Cereus.

     Pre celoročnú voľnú kultúru sa hodia tzv. zimovzdorné kaktusy. Znesú celoročný pobyt vonku na záhone bez výraznejšej ujmy na zdraví. Mráz im neškodí, ba u mnohých podporuje kvitnutie. Sú to mnohé druhy z rodov Opuntia, Echinocereus, Neobesseya, Pediocactus, Sclerocactus a Coryphantha.

Nádoby a pestovateľské substráty

     V minulosti sa kaktusy, ale aj iné rastliny pestovali výlučne v hlinených črepníkoch, alebo plechových krabiciach. Je to pochopiteľné, pretože iné nádoby vtedy neboli k dispozícií.

     Ale to už je za nami. Našťastie. Že prečo našťastie? Tieto nádoby mali viacero nevýhod. Zaberali veľa miesta, boli krehké, tým pádom ťažko skladné a najväčším mínusom bolo prílišné vysychanie substrátu, čo malo za následok častejšie polievanie, tým pádom sa vlastnosti substrátu rýchlo menili vplyvom vyzrážaných solí. Substrát sa znehodnotil za krátku dobu. Nevýhodou plechoviek bolo okrem estetických vlastností aj korózia tohto materiálu behom krátkej doby, ako aj uvoľňovanie kovov do substrátu čo vyvolalo taktiež jeho znehodnotenie.

     V súčasnosti je na trhu nespočetná ponuka umelohmotných kvetináčov rôznej farby, veľkosti a tvaru. Najvhodnejšie sú však štvorcové, pretože nimi vieme najlepšie využiť miesto, ktorého je pri rozrastajúcej sa zbierke čoraz menej. Farba by mala ladiť s okolím, ale aj s rastlinou. Fantázii sa medze nekladú, ale predstava belasého kvetináča naplneného antukou a rastlinkou Mammillaria hahniana patrí skôr do cirkusu, ako do solídnej zbierky.

     Čo sa týka veľkosti, aj tu je pár zásad. Dospelé rastlinky sadíme do nádoby, ktorá je len o pár cm väčšia, ako priemer tela. V takejto nádobe je zakorenenie ideálne, substrát príliš nevysychá, lebo je sčasti chránený rastlinou. Pri príliš veľkom kvetináči nám hrozí, že rastlinka neprekorení celý objem kvetináča a zem, ktorá nie je v styku s koreňmi, nedýcha, nepracuje a môže zatuchnúť, zapariť sa, alebo inak znehodnotiť. Naopak, príliš malý kvetináč je taktiež nevhodný. Ani Vy si predsa nekupujete malé šaty. Alebo sa mýlim?

     Výhodné je umiestňovať rastliny s kvetináčmi do väčších plechových vaní rôznej veľkosti a výšky do 5-7 cm. Túto radu oceníte najmä pri zalievaní podmokom.

     Vo väčších skleníkoch vídať rastliny vysadené priamo na pulte do substrátu či už s kvetináčom, alebo bez neho. Je to výhodné z hľadiska vodného a tepelného režimu, taktiež z pohľadu estéta. Je to však náročné na priestor.

     O umiestnení rastlín rozhodujete vo väčšej miere vy. Ale snažte sa, aby rastlinky zapadali do okolia, aby boli skrášľujúcim, nie ohyzdným prvkom vášho bytu, záhrady, či skleníka. Taktiež dbajte na požiadavky vašich rastlín. Nech zbytočne netrpia vplyvom nedostatku najmä svetla.

     O substrátoch pre kaktusy by sa dala napísať hoci aj menšia kniha. Preto uvedieme len najzávažnejšie body. Keďže dospelé rastliny naznášajú sústavne vlhký substrát, musíme sa snažiť, aby rastlinka načerpala dostatok vody, ale aby netrpela nadbytkom, pretože to by viedlo k jej záhube. Pamätajte, že 99 % kaktusov neuhynulo v dôsledku sucha, ale v dôsledku prílišnej vlhkosti. Volíme ho teda dostatočne priepustný. Takýto získame zmiešaním základných komponentov. Tým sú pre mňa vrchovisková rašelina, riečny piesok, antuka a štrk.

     Rašelina obsahuje rôzne percento živín a iných prvkov, je však príliš kyslá, musí sa zmiešať. Piesok jednak skypruje pôdu a vhodne vypĺňa medzery v póroch. Upravuje pH. Jazerný je menej vhodný, pretože má tendenciu zhlukovať sa a tým bráni vzdušnosti substrátu. Používame preto dobre premytý riečny piesok. Antuka má skvelú schopnosť nasať a istý čas aj udržať vodu, skypruje, upravuje pH, má aj estetické vlastnosti. Je veľmi vhodný pre rozvoj zdravej koreňovej sústavy. Štrk udržuje substrát vzdušný, kyprý.

     No a ako vyzerá príprava takého substrátu? Najprv preosejeme rašelinu na site, pretože je príliš hrudkovitá. Piesok preperieme, vyplaví sa z neho prach a rôzne nečistoty. Takisto antuku a štrk. Veľkosti častíc antuky a štrku vieme regulovať na site rôznych priemerov. Veľkosť volíme v závislosti od veľkosti a veku rastliny. Keď sú ešte rastlinky malé volíme jemnejšiu frakciu a pri každom presádzaní ju zväčšujeme až do veľkosti 10 mm.

     Pomer jednotlivých komponentov je v závislosti od druhu rôzny. Ten "univerzálny" pomer je u každého kaktusára vždy iný. U mňa je to 2:1:1:1- rašelina, piesok, antuka a štrk. Pri rastlinách z hľuzovitými či repovitými koreňmi ako Ariocarpus, Turbinicarpus, Lophophora, niektoré Gymnocalycium, Neochilenia, Copiapoa a pod. volíme menej rašeliny, pretože obsahuje tlejúce látky, ktoré nie sú vhodné pre takýto druh koreňovej sústavy. Naopak niektoré rody, ako Ferocactus, Echinofossulocactus, Epiphyllum, Rhipsalis, Zygocactus vyžadujú rašeliny viac, pretože pochádzajú z oblastí, kde je takýchto látok v pôde viac a naviac posledné tri majú mäsité sukulentné listy a tie potrebujú veľa živín. S rašelinou úzko súvisí pH. Keďže drvivá väčšina kaktusov pochádza z oblastí, kde je pôdna reakcia skôr zásaditá, snažíme sa aj my prispôsobiť sa tomuto faktu a držať pH v medziach okolo neutrálu. Pravda, niektoré rastlinky vyžadujú zásaditú reakciu. Sú to Astrophytum, Geohintonia, niektoré druhy rodu Mammillaria, Coryphantha, Thelocactus.

     Teda aj v tomto sú kaktusy dosť individuálne a je v prvom rade na pestovateľovi samom, aby zistil čo vyžaduje ten-ktorý druh.

     Mnoho kaktusárov používa aj iné komponenty. Samozrejme, iniciatíve sa medze nekladú. V literatúre je zmienka o rôznych záhradných zeminách, listovke, hrabanke, drnovke a pod. Sú dobré, ale majú premenlivé zloženie, často neznáme a je potrebné zbaviť ju škodcov sterilizovaním. Perlit - minerálny substrát, bez živín. Mimoriadne ľahký, vynikajúco saje vodu, zľahčuje substrát, je sterilný a mnohí ho používajú.

Voda

     Po skončení zimného obdobia s nástupom teplejších jarných dní sa tak isto, ako kaktusár aj kaktus chystá na novú sezónu. Pamätajte, že rastliny prebúdzame teplom, nie vodou. Rast vegetačného vrcholu, tvorba nových tŕňov, vaty a u mnohých zakladanie púčikov - to sú znaky, ktoré hovoria o tom , že rastliny sa prebudili. A práve tieto znaky by mali byť smerodajné pri aplikovaní prvej zálievky. Jej množstvo by nemalo rozbahniť substrát, hoci mnohí to odporúčajú, ale ani by jej nemalo byť málo. Mala by akurát prevlhčiť celý objem kvetináča a dostatočne zavlažiť celý koreňový systém a dať tak možnosť rozvoju čakacích korienkov, ktoré sa utvorili cez dlhé zimné obdobie. Ďalšiu zálievku aplikujeme po preschnutí substrátu, resp., keď je na povrchu suchá zemina. Na jar a na jeseň polievame ráno, pretože sú noci chladné a vlhko spolu s chladom kaktusy nemajú rady. V lete zas naopak, polievame večer. Rastliny sa vedia cez noc dostatočne napiť vody a tak ju lepšie využiť. Cez deň by boli straty vody veľké a rýchle.

     Častou otázkou je ako polievať v bytoch? Odpoveď je síce vysoko subjektívna a závisí od bytu, rastliny, jej veľkosti, umiestnenia, druhu rastliny a mnohých ďalších aspektov, ale obyčajne je odpoveď nasledovná: polievajte vtedy, keď substrát dokonale preschol. To zistíte prehrabaním substrátu. Ja viem, nie vždy sa to dá. Obyčajne stačí, ak je dostatočne suchá vrchná časť substrátu, počkáte ešte pár dní a zalejete. Tá perióda medzi dvoma zálievkami býva obyčajne 10 - 14 dní. Platí to však iba pre dospelé rastliny, nie pre semenáčiky.

     Akou vodou polievať? Odporúča sa odstátou vodovodnou vodou s prípadným pridaním za hrsť rašeliny na vedro vody. Rašelina totiž priaznivo vplýva jednak na rastliny a jednak upravuje niektoré vlastnosti vody. Taktiež šetrí pôdu, zabraňuje zrážaniu solí, tým pádom znehodnoteniu substrátu a presadeniu rastliny. Dažďová voda je v posledných rokoch nevyhovujúca, pretože je príliš kyslá, naopak studničná je príliš tvrdá. Vhodnými zásahmi sa však dajú upraviť. Ja používam vodu z malého jazierka, ktoré som si vybudoval. Nezvyknem ju nijako upravovať. Niekedy v lete však zvyknem svoje rastliny vystaviť dažďu a nechať ich premočiť celé. Je to ale riskantné, nedoporučujem to začiatočníkom, pretože dážď nesmie byť príliš silný, ani dlhotrvajúci a následne za ním by malo nasledovať slnečné počasie trvajúce dlhší čas. Rastliny priam poskočia a získajú živšiu farbu. Nerobte to však často, lebo dažďová voda už nie je tá, čo bývavala a následné neodhadnutie počasia a trvanie zlého počasia, ako sú zima a vlhko, by mohlo mať katastrofálne následky. Robím to aj ja len 2-3 krát za sezónu a len v najteplejšom daždi. Vtedy moknem spolu s rastlinkami aj ja.

     Ešte niekoľko poznámok k teplote vody. Pri prvej zálievke na jar sa odporúčalo polievať vodou teplou zhruba 40° C. Neprotestujem, ale pri pestovaní vo veľkom je to neefektívne. Zásadou je, že voda by mala byť o pár ° C chladnejšia, ako vzduch. Pri príliš teplej vode sa môžu korene znehodnotiť obarením, pri studenej poškodiť chladom. Kaktusy nepolievajte pri zamračenom, oblačnom počasí. Pamätajte, že substrát by mal čo najskôr znova vyschnúť.

     Zalievame buď zhora, alebo podmokom zdola. Obe majú svoje výhody, aj nevýhody. Pri polievaní zhora sú živiny splavované dole a tým pádom často mimo dosahu koreňov. Kaktusy s vlnou, či vatou sú citlivé na postriekanie vodou. Vlna, či vata zožltne a nebude už taká, ako predtým. Pri podmoku je situácia so živinami podobná, soli sa usadzujú na povrchu. Ja som zvolil tzv. striedavú zálievku, striedam podmok s polievaním zhora. Soli sa nesplavujú jedným smerom, korene sú minimálne pri každom druhom poliatí navlhčené aj zdola. Rastlinkám sa to páči a substrát, ako aj rastlina sama sa neznehodnocujú tak rýchlo.

     V jarnom období ráno aj cez deň, ale v lete len skoro ráno a večer môžeme kaktusy rosiť. Dosiahneme vlhkejší vzduch, rastlinám to prospieva a pripomína im to trochu aj situáciu z domoviny. Pamätajte však: rastliny nesmú prísť do styku s vodou cez horúce letné dni. Mohli by sa totiž uvariť, preto polievajte v lete len večer.

     Taktiež nie je návod koľko vody treba tomu ktorému kaktusu, ale viac vody vyžadujú Melocactus, Gymnocalycium, Echinopsis, Rebutia, Lobivia, niektoré Mammillaria, (hlavne zelené a žlté), Coryphantha, Trichocereus, Oreocereus.

     Citlivé na prílišnú vlhkosť a potrebujú veľmi málo vody: Pediocactus, Sclerocactus, Islaya, Utahia, niektoré Copiapoa, biele Mammillaria (hererrae, plumosa, saboe, theresae, luethii), Pelecyphora aselliformis, valdeziana, Encephalocarpus, Obregonia, Echinocactus horionthalonius a iné. Väčšina ostatných vyžaduje stredné dávky vody.

     Ako je to z polievaním v zime? S ústupom teplých, slnečných dní znižujeme zálievku postupne tak, aby substrát do príchodu mrazov dostatočne preschol. Od tohto okamihu, až do prebudenia, sa kaktusom nesmie dostať ani kvapka. Cez zimu sa zošúveria, ale nabojte sa oni vydržia. Podmienkou je však zabezpečenie teploty od 5 do 12° C. Ak je teplota vyššia, hrozí riziko, že rastliny začnú rásť. Vplyvom nedostatku svetla sa začnú vyťahovať, mnohí v týchto prípadoch kaktusy polejú, rastlinky by aj rástli, ale majú málo svetla, sú etiolizované - vytiahnuté (tenký rastový vrchol, bledozelená, žltá až biela farba) a je len otázkou času, kedy sa vysilia a zahynú. Takže moja rada keď neviete svojim kaktusom zabezpečiť teploty v zime od 5-12° C, radšej kaktusy ani nepestujte. (resp. pestujte kaktusy znášajúce celoročne vyššie teploty). Áno, mnohí si poviete, že môj kaktus mám celý rok v byte na tom istom mieste a predsa rastie a nevyťahuje sa. Áno sú aj kaktusy, ktoré nie sú náročné z tohto aspektu (Echinopsis, Melocactus, Discocactus, Uebelmania), posledne tri menované vyžadujú vyššie teploty v zime, ale sú to len výnimky.

Vzduch, svetlo a teplo

     Popri vode sú svetlo, teplo a vzduch nevyhnutným faktorom života, nielen kaktusov. Všetky štyri faktory spolu súvisia a sú vo vzájomnej korelácií, ovplyvňujú sa.

     Čím viac tienime, tým viac vetráme. Pri jarnom prebúdzaní sa snažíme rastlinky prebudiť teplom, ale nie prílišným. Teplota sa vyšplhá v uzavretých priestoroch skleníka v predjarnom období často aj cez 40° C. Tento nepríjemný aspekt eliminujeme vetraním, alebo tienením. Keďže sú rastlinky na jar citlivé na prílišné svetlo, tienime intenzívnejšie, postupom času však vetráme silnejšie a tienenie nakoniec úplne eliminujeme. Aké materiály použiť na tienenie? Používajú sa nátery na sklo vo forme vápenného mlieka, modrej skalice, rôzne rákosové, vrecovinové tienidlá, záclony. (Pozn. red. kaktusoviny: v špecializovaných predajniach záhradkárskych potrieb možno kúpiť farbu na natieranie skleníkov - Amarit v bielom a modrom prevedení. Na pritienenie možno použiť tiež netkanú textíliu.) Všetky majú svoje výhody aj nevýhody. Ja používam zelenú vrecovinu z umelej hmoty. Všeobecne potrebujú kaktusy veľa vzduchu. Neznášajú vlhký a ťažký vzduch, ale ani prievan. Maximálne vetráme pri horúcich, slnečných letných dňoch, ako cez deň, tak aj v noci. Menej vetráme pri studenom, vlhkom počasí. V zime vetráme vtedy, keď je vzduch zatuchnutý a ťažký. Ale opatrne, lebo mrazivý vzduch môže kaktusy popáliť.

     Ako som už spomenul, kaktusy potrebujú všeobecne veľa vzduchu, ale existujú druhy, ktoré sú z vysokých hôr a tie by mali mať ešte viac vzduchu. Sú to druhy z rodov Oreocereus, Espostoa, Trichocereus, Cleistocactus, Islaya a pod. Čim viac vlny, chlpov, vaty, tým viac vzduchu.

     Čo sa týka svetla aj tu je pár rastlín, ktoré sú na svetlo citlivé, potrebujú skôr polotieň až tieň. Sú to hlavne nížinné, pralesné druhy, žijúce v tieni iných rastlín. Sú to niektoré Gymnocalycium, Rebutia po odkvete, Melocactus, Lobivia, Notocactus, niektoré Thelocactus, Frailea, niektoré Mammillaria, Pilosocereus, Selenicereus, a listové Rhipsalis, Zygocactus, Epiphyllum.

     Naopak plný, maximálny a nerozptýlený slnečný svit potrebujú vysokohorské, ale aj púštne druhy. Sú to : Ariocarpus, Aztekium, Astrophytum, Epithelantha, Echinocactus, Ferocactus, Anistrocactus, Echinomastus, Echinocereus, Copiapoa, Parodia, Mammillaria, Oreocereus, Cephalocereus, Sclerocactus, Pediocactus a mnohé ďalšie.

     Pri mnohých druhoch sa epiderma - pokožka prirodzene sfarbí dočervena, fialova až hneda. Netreba sa zľaknúť, je to prirodzený jav. Ale aj pri týchto platí zásada pomalého privykania svetlu po zime. Pri nedodržaní tejto zásady sa nám stane, že rastlinky sa spália a uvaria. Spálenie sa prejaví neprirodzeným sčervenaním epidermy a následným zhyzdením rastliny na mnoho rokov, alebo úhynom. Je zapríčinené veľmi silným slnečným svitom, hoci teplota nemusí byť vysoká. Uvarenie zas zožltnutím až zbelením epidermy, totiž vo vnútri bunečná voda doslova vyvrela, bielkoviny tým pádom skoagulovali a rastlina takisto buď hynie, alebo je poznačená na mnoho rokov. Tento jav je zapríčinený zas prílišným teplom, hoci sme tienili a slnečný svit nebol veľmi intenzívny. V prvom prípade tienime viac, v druhom zas vetráme intenzívnejšie.

     Obdobie privykania svetlu a teplu trvá zhruba 14 dní. Riadime sa pravidlom, čím v tmavšej miestnosti sme rastlinky zimovali, tým dlhšie trvá obdobie privykania. Potom môžeme tienidlá postupne odstrániť. Nátery mliekom a skalicou obyčajne zmyje dážď.

     Pri pestovaní v predokenných skleníčkoch, ako aj na parapete, alebo v byte platia tie isté zásady. Pomalé privykanie rastlín náhlym svetelným a tepelným zmenám. Nenecháme, aby teplota stúpla nad 40° C. Môže dojsť, ako v predchádzajúcom prípade k spáleniu, či uvareniu. Tu je situácia povážlivejšia, pretože malý priestor sa rýchlejšie prehreje, treba dávať väčší pozor.

     Po tomto období, ktoré je pre rastlinky, ale aj kaktusárovu nervovo - srdcovú činnosť najhoršie, nasleduje obdobie relatívneho pokoja. Tienidlá sme celkom odstránili, vetráme maximálne, polievame s mierou, tešíme sa kvetom a čakáme letnú stagnáciu. Je to obdobie najvyšších denných teplôt, kedy mnohé rastliny zastavia rast v dôsledku prílišných teplôt. V tomto období mierne pritienime a obmedzíme polievanie. V "normálnej" práci pokračujeme po príchode miernejších teplôt. Letná stagnácia sa nemusí prejaviť vždy a za každých okolností. Pri výbornej kondícii rastlín a optimálnom vodnom a tepelnom režime sa stagnácia nedostavuje vôbec. U mňa ju najčastejšie pozorujem u druhov rodu Rebutia. Tieto umiestňujem ale hneď po prvej vlne kvitnutia do zatienenejšieho miesta skleníka ku kaktusom rodu Discocactus, Melocactus, Gymnocalycium, Lobivia a pod. Tým pádom eliminujem aj letnú stagnáciu u tohto rodu. Pri ostatných rodoch stagnáciu pozorujem veľmi zriedka.

     Príchodom jesene sa dni predlžujú, nočné teploty klesajú čoraz nižšie nastáva úbytok slnečného svitu, preto odstránime všetky tienidlá, ak nejaké ostali a vetráme maximálne. Rastlinám takto pomáhame optimálne vyzrieť do zimy. Práve príchodom nižších teplôt v noci, ale relatívneho tepla cez deň a maximálneho množstva vzduchu rastliny chytajú "druhý dych" a začínajú druhú rastovú vlnu, ktorá je však slabšia, ako prvá. Hlavným prínosom je vyzretie pletív a tvorba nádherných ostňov, chlpov, vaty, či vlny. Ako som spomínal v predošlom príspevku, práve teraz znižujeme aj zálievku a čakáme na príchod zimy...

Výsev, pikírovanie, presádzanie

     Vysievanie patrí medzi základné, najrýchlejšie, najefektívnejšie a relatívne najlacnejšie spôsoby rozmnožovania a dopestovania si rastlín. V minulosti bol tento spôsob problematický, pretože bolo treba dodržiavať určité zásady, ktoré vtedy ešte neboli dostatočne známe.

     Pri výseve by sme mali pracovať v absolútne čistom prostredí, to znamená všetko, čo sa dostane do styku so semenami, aj semená samotné, je treba dezinfikovať. Na semená používame špeciálne moridlá (BENELATE, THIURAM), alebo semienka pred výsevom vykúpeme v dezinfekčnom roztoku (manganistan draselný - hypermangán, slaboružový roztok, alebo 3 %-ný roztok peroxidu vodíka). Takto vykúpané semienka môžeme vysievať na prepraný a prevarený substrát, ktorý sa skladá z piesku, rašeliny a veľmi jemného štrku v pomere 1:1:1. Substrát napustíme vodou a varíme asi 40 min. Dávame pozor, aby sa nám nespiekol. Po skončení varu by mal byť len mierne vlhký.

     Vysievame do misiek, najlepšie umelohmotných, hlbokých min. 3-4cm. Vyhovujú krabičky od veta, ramy a pod. Vhodné sú aj malé kvetináčiky, kedy môžeme každý druh vysievať osobitne do samostatného kvetináča. Má to výhodu v tom, že sa nám nemôžu pomiešať druhy medzi sebou, čo sa môže stať pri výseve do spoločnej misky. Naplníme ich z polovice až z dvoch tretín substrátom a vysievame. Semienka sypeme na povrch substrátu, neprihŕňame ani nepritláčame zeminu. Dbajme na to aby výsev nebol príliš riedky, ale ani príliš prehustený - stane sa ľahšou živnou pôdou pre hubové ochorenia. Počet semien by sa mal pohybovať okolo 10 semienok na cm štvorcový. Políčka si označíme menovkou a dátumom výsevu, misku zakryjeme sklom, narežú vám ho v sklenárstve. Pokiaľ máme väčší výsev a viac misiek je výhodné ich umiestniť do spoločnej veľkej misy a až tú zakrývame sklom. Takto vytvoríme vhodnejšiu mikroklímu.



Klíčiace semenáčiky druhu Eriocactus leninghausii
(foto Michal Parvanov)

     Výsevy umiestňujeme pod žiarovku a striedame periódy svetlo - tma v 12 hodinových intervaloch. Semienka začínajú klíčiť od dvoch dní (Astrophytum) do dvoch mesiacov (Opuntia). Väčšina semienok vyklíči do 14-16 dní. Substrát udržujeme sústavne vlhký, vlhčíme postrekom z mechanického rozprašovača. Ak sa vyskytne pleseň, je to najčastejšie Fusarium sp., striekame ružovým roztokom hypermangánu, alebo prípravkom PREVICUR. Obidva môžeme aplikovať aj vo forme zálievky podmokom, navyše PREVICUR má tú výhodu, že je to systémový fungicíd, to znamená, že sa zabudováva do rastlinného tela. Týmto spôsobom preventívne predchádzame potenciálne možnej nákaze.

     Ak majú rastlinky prvé tŕne, začíname opatrne vetrať. Nečakajte tŕne, aké sú na dospelých kaktusoch. Budú to priesvitné, malé a krehké, skôr vlásky, ako tŕne. Je to obvykle po 4 týždňoch. Zhruba o ďalší mesiac pristúpime k pikírovaniu. Substrát volíme trocha drsnejší s väčším podielom rašeliny i štrku, ale vždy dostatočne priepustný. Pikírujeme opatrne, pinzetou a snažíme sa aby rastlinkám smerovali jemné korienky kolmo dole. Rozsádzame na takú vzdialenosť, aby bola medzi rastlinkami medzera o veľkosti, aký je priemer tela. Nezabudnime si kaktusíky správne označiť. Misku umiestňujeme do polotieňa. Zavlažíme o dva dni, najlepšie podmokom. Druhýkrát pikírujeme, keď bude rastlinkám v miske už tesno a budú sa na sebe príliš tiesniť. Rozsádzame podobne, ako pri prvom pikírovaní. Takto postupujeme dovtedy, kým rastlinky nedosiahnu veľkosť, kedy môžu byť umiestnené v samostatných kvetináčikoch. Obvykle to býva po dosiahnutí veľkosti 3-4 cm.

     Mladé rastlinky by mali byť relatívne výdatne zavlažované na rozdiel od ich starších kolegov. V období pikírovania by substrát mal akurát na krátku chvíľu (1 deň) vyschnúť a môžeme aplikovať ďalšiu zálievku. Čo sa týka času zavlažovania platia tie isté zásady, ako sme si povedali v časti o zavlažovaní.

     Pri presádzaní rastliniek platia tiež určité zásady, ktoré by sme mali dodržiavať. Bolo zvykom presádzať na jar. Som toho názoru, že kaktusy možno presádzať počas celého roka. Ja presádzam rastlinky počas ich zimného spánku. Takto mám čas ich všetky v kľude prezrieť, skontrolovať, skrátiť korene o jednu tretinu, prípadne ich ošetriť, doplniť údaje na menovkách a spraviť si evidenciu. Rastlinkám to nijak nevadí, veď spia. Neporušia sa im ani čakacie korienky, ktoré ešte nemajú vytvorené a ktoré by sme im mohli porušiť práve pri jarnom presádzaní. Presádzam do úplne suchého bežného kaktusového substrátu. Samozrejme, že rastlinky po presadení nepolejem. Ak sú kaktusy príliš veľké, dám im nový kvetináč, tak aby pri okrajoch ostalo niekoľko cm voľného miesta. Ak toto voľné miesto zmizne, je to signál, že kaktus rastie a potrebuje väčší kvetináč.

     Ako som už spomenul, kaktusy možno kedykoľvek počas vegetácie presádzať, len musíme rátať s tým, že rastlinka zhruba na týždeň svoj rast zastaví. Pamätajte, že po presadení dospelej rastlinky počas vegetácie nepolievame zhruba 1 týždeň. Toto je najčastejšia chyba, ktorá sa stáva mnohým. Polejte kaktus hneď po presadení. Na 100 % vám vyhnije. Teda, kedy polievať? Vhodným signálom pre poliatie je tvorba nových tŕňov. Je to zhruba ten 1 týždeň. Skúste poliať teraz. Kaktus vám na 100 % začne nádherne rásť a možno vám ešte aj tento rok zakvitne.

Dopestovanie a zber semien

     Dlhé roky, ale aj v súčasnosti prevládal a prevláda ten názor, že kaktusy kvitnú raz sa sedem rokov, alebo raz za sto rokov, či dokonca raz za život. Posledné tvrdenie nepopieram, dôkazom je rod Agave, ale prvé musím uviesť na pravú mieru. Ak kaktus dosiahne už raz kvetuschopnosť a má vhodné podmienky, znamená, že dospel, kvitne každoročne, často opakovane, viackrát za sezónu.

     Kvety kaktusov možno rozdeliť na samoopelivé (niektoré druhy rodu Mammillaria, všetky druhy rodu Epithelantha, Aylostera, Echinocactus grusonii, niektoré Escobaria, Gymnocactus, Gymnocalycium, Neobesseya a Setiechinopsis mirabilis), tie sú schopné oplodniť sa vlastným peľom a vytvoriť klíčiace semená.

     Druhou kategóriou sú kvety cudzoopelivé. Ak chceme dosiahnuť z týchto kvetov semená, potrebujeme dva jedince geneticky odlišné, pochádzajúce z iného semena, t.j. semenáčiky, ktoré vznikli opelením takisto dvoch geneticky odlišných rastlín (väčšina druhov). Takže pri opeľovaní odnoží tej istej rastliny nebudeme mať šťastie. Existujú aj kvety kleistogamické (rod Frailea), ktoré sa nemusia otvoriť a predsa prinesú semená. Vivipária je zriedkavý jav kedy začnú semená klíčiť vo vnútri plodu (niektoré druhy rodu Coryphantha a Frailea).

     Kvety opeľujeme prenesením peľu na bliznu. Pri samoopelivých táto činnosť odpadá. Peľ prenášame najčastejšie štetcom, kúskom vaty namotanej na zápalku, alebo priamo vytrhnutím niekoľkých peľníc pinzetou a následným opelením blizny týmito peľnicami. Pri tejto metóde však dávame pozor, aby sme pinzetu pri opätovnom použití pri iných druhoch dôkladne zbavili peľu, aby nedošlo k hybridizácií. Dôležitý je aj termín opeľovania. Peľ musí byť vyzretý, nezlepený, uvoľňujúci sa z peľníc, musí dokonale ulipnúť na štetci. Blizna musí mať otvorené všetky laloky, mierne lepkavé, lesklé. Tento čas zistíme dlhoročným pozorovaním a skúšaním. Vo všeobecnosti však možno povedať, že vhodná doba na opeľovanie býva v poludňajších hodinách. Samozrejmosťou je slnečný deň, keď sú kvety otvorené. Často sa stáva, že sa kvety neotvoria naraz a kvet by teoreticky ostal (napr. v prírode) neopelený. Je tu však jedno riešenie, kedy peľ, resp. celý odkvitnutý kvet uložíme na studené miesto (chladnička) na pár dní a počkáme si, až sa otvorí aj druhý kvet. Výsledok nebýva 100 percentný, ale za pokus to stojí.

     Hybridizácia je v mnohých prípadoch nežiadúci jav a kaktusári ju na rozdiel od pestovateľov kvetov ani veľmi nepoužívajú. Snažme sa o pestovanie botanicky čistých druhov, pokiaľ možno na opeľovanie vyberajme najkrajšie rastliny, ktoré najviac vyhovujú popisu a samozrejme zdravé, bezchybné rastliny. K hybridizácií pristupujeme po dôkladnom uvážení, musíme sledovať určitý cieľ, nie bezhlavo prenášať peľ z blizny na bliznu. Mali by sme poznať aj niektoré genetické vlastnosti a metódy hybridizácie, príbuzenské, ale aj iné vzťahy medzi rastlinami. Hybridy u kaktusov sa najčastejšie robia pri druhoch rodu Astrophytum a medzi rodmi to býva Chamaecereus s rodmi Rebutia, či Lobivia. Uspokojme sa s pestovaním botanicky čistých druhov, zachováme tak ich genetické dedičstvo a hodnotu rastliny.

     Po opelení začínajú zrieť plody. Je to proces, ktorý trvá rôzne dlho. Od troch týždňov (Gymnocalycium, Turbinicarpus, Astrophytum) až po dobu jedného roka (Mammillaria). Ako zistíme, či sú už plody zrelé? Pri mnohých druhoch sa zafarbia na červeno (niektoré Mammillaria, Coryphantha, Homalocephala, Epithelantha, Neobesseya, Eriocereus, Opuntia a iné), fialovo (Gymnocalycium saglionis, tilcarense), žlto (Hamatocactus sinuatus, Hylocereus, Ferocactus) bielo, zeleno (mnohé Coryphantha, Gymnocalycium, Neoporteria, Neochelenia, Mammillaria wutenauana). Sú to dužinaté plody, ktoré sú väčšinou zrelé práve vtedy, keď sú plody takto sfarbené. Ďalším znakom zrelosti je vytlačenie tohto plodu rastlinou na jej povrch (Mammillaria, Obregonia, Lophophora).

     Ďalšou skupinou plodov sú suché plody, ktoré sa nesfarbujú tak intenzívne. Čas zrelosti nastane prasknutím osemenia (Astrophytum, Rebutia, Strombocactus, Turbinicarpus, Aztekium a iné). Tieto plody zberáme odsávačkou semien, alebo opatrne pinzetou a nie sú s nimi také problémy pri čistení, ako s dužinatými plodmi. Odstránime len hrubé nečistoty, uložíme do papierového sáčku, označíme ho a uskladňujeme na suchom, tmavom mieste (napr. v izbe).

     Čistenie semien dužinatých plodov robíme prepieraním v sitku, alebo v dámskej pančuche pod prúdom tečúcej vody, najlepšie teplej. Plody nenechajme zaschnúť, pretože budú problémy pri ich čistení. Najlepšie je ich očistiť hneď po zbere a uskladniť.

     Čo sa týka klíčivosti semien, je u rôznych kaktusov rôznorodá. Väčšina druhov je schopná vyklíčiť hneď po dozretí, resp. po zbere a klíčivosť si udržujú len niekoľko mesiacov. Niektoré veľké severo, ale aj juhoamerické druhy (Echinocactus, Ferocactus, Carnegia, Eriosyce, Trichocereus a iné) si udržiavajú klíčivosť aj niekoľko rokov. A k tomu sa viaže moja praktická rada, ktorá vyplýva z predchádzajúcich riadkov : nevzídené semená nezahadzujte, pozbierajte ich a skúste šťastie znova na budúci rok. Táto rada neplatí len pre spomínané veľké druhy, ale pre všetky kaktusy. Existujú prípady, keď po päť a viac ročnom skladovaní semien malých druhov kaktusov tieto vyklíčili a dospeli v krásne kaktusy. Rastlinným materiálom, ale aj semenami by sme preto nemali plytvať, mali by sme si chrániť každý kus v našej zbierke, rozmnožovať ich a rozširovať medzi sebou. Už len preto, lebo situácia v ich pôvodnom domove je povážlivá, mnohé druhy sú ohrozené vyhubením a možno práve naša rastlinka, ktorá vzišla s dlho uskladňovaného a zabudnutého semienka bude východzou bázou pre množenie už zdanlivo vyhubeného druhu...

Choroby a škodcovia

     Fyziologické choroby sú zapríčinené najmä vonkajšími faktormi. Prílišné teploty sú príčinou uvarenia, prílišná intenzita slnečného svitu zas príčinou popálenia. Tieto príznaky a možnosti eliminácie sme si uviedli v časti o slnku, vode a vzduchu.

     Poškodenie mrazom nastáva pri teplotách klesajúcich pod bod mrazu. Pri čiastočnom poškodení vznikajú hnedé škvrny, nezasahujúce hlbšie pletivá. Pri úplnom poškodení sú zasiahnuté aj hlbšie ležiace pletivá, rastlina sa stáva priehľadnou a odhníva. Preto dbáme v zime na správnu temperáciu skleníka.

     Nedostatok vlahy sa prejaví zošúverením rastliny, nekvitnutím, zhadzovaním kvetných pukov, prípadne uschnutím celej rastliny. Nadbytok vlahy sa stáva často osudným pre 90 % rastlín, ktoré uhynú. Prejaví sa to zhnednutím rastliny odspodu - rastlina zhnije. Nedostatok vzduchu, vysoká vlhkosť má za následok, že rastlinky sa stanú príliš chúlostivé a takto ľahko podľahnú iným, najmä hubovitým chorobám.

     Medzi ďalšiu skupinu fyziologických porúch patria choroby zapríčinené nedostatkom niektorých prvkov. S týmito sa v bežnej praxi nestretávame. Správnym pôdnym režimom predchádzame tomuto javu.

     Mechanické poškodenia sú zapríčinené najmä človekom, domácimi zvieratami. Časté sú požery od slimákov, myší, potkanov. Pri čerstvo prepikírovaných semenáčikoch sa stáva, že misky, v ktorých sú kaktusíky sú obľúbeným miestom pre poobedňajšiu siestu mačiek.

     Medzi choroby spôsobené vírusmi patria drobné žltozelené, či hnedé preliačeniny na tele rastlín, ktoré zapríčiňujú rastové deformácie, slabý rast. Choroba sa nemusí navonok prejaviť škvrnami, ale je prenášaná vegetatívne, alebo špinavým náradím pri vrúbľovaní. Neexistuje liečba, rastliny sa musia zo zbierky odstrániť.

     Takisto ako vírusy aj bakteriózy sú pri kaktusoch zriedkavými chorobami.

     Mykózy, choroby zapríčinené hubami sú významnou skupinou chorôb. Rozširujú sa tam, kde na to majú vhodné podmienky, t.j. vyššia vlhkosť vzduchu a teplo. Najviac škody narobia na mladých rastlinách v množiarňach. Patogény napádajú korene, koreňový krčok a samotné telo rastlín. Medzi najnebezpečnejšie patrí Fusarium moniliforme v. subglutinans, Aspergiliius alliaceus, Alternaria tenuis a Botritis cinerea. Príznaky sa prejavia hnedými škvrnami na koreňoch, koreňový krčok zhnedne, na tele sa tvoria oválne hrdzavé škvrny, nekrotizujú sa cievne zväzky, rastlinky vodnatejú a usychajú. Môžu sa vyskytnúť u všetkých druhov kaktusov, ale najviac ich badáme na druhoch rodu Astrophytum. Tieto choroby sa prejavili aj pri výsevoch na sterilný substrát, čiže zárodky húb sú na semene, resp. v semene. Najlepšia liečba je prevencia, čiže v tomto prípade semená hneď po dozretí pozbierať a ošetriť, ako bolo písané v predminulom článku. Nenechávajte semená zbytočne dlho na rastline, lebo spomenuté saprofytické huby začínajú svoju činnosť už na takýchto plodoch. Ďalšou možnosťou je morenie prípravkami BENELATE, THIURAM, majú však inhibičný účinok na klíčenie. Prevenciou, ale aj liekom na vyklíčené, pripadne napadnuté semenáčiky je do istej miery aj PREVICUR. Dospelé rastliny nie sú tak často napádané hubovitými chorobami.

     Medzi najnebezpečnejších škodcov kaktusov patrí voška koreňová a vlnatka krvavá (Eriosoma lanigerum). Parazituje najprv na koreňoch, ktoré napicháva a cicia šťavu. Po premnožení prechádza na nadzemnú časť rastlín, usadzuje sa v záhyboch, medzi rebrami a škodí takisto cicaním. Tvorí biely vatovitý povlak na koreňoch aj na nadzemnej časti rastlín. Zo spôsobov boja proti nej je najlepšia znova prevencia. Každú novú rastlinku dôkladne prezrime, najmä jej korene, a až potom ju zaraďme do zbierky. Po zistení škodcu na rastline rastlinu vyberme z pôdy, zbavme ju zeminy, najlepšie umytím. Ponorme ju na 10-20 min. do roztoku BI-58, procedúru opakujeme po 5-8 dňoch, potom je možnú rastlinu zasadiť. Je to vcelku zdĺhavý spôsob, ale u mňa sa osvedčil na 100 %. Preventívnym opatrením a nielen proti voške je zapáliť balíček tabaku v uzavretom skleníku a nechať pôsobiť dym najlepšie cez celú noc.

     Druhým najvážnejším škodcom je červený pavúčik (Tetranychus telarius, althaeae). Príznaky sa prejavia zošúverením pokožky, najčastejšie na temene a následným zhnednutím epidermy. Platia na neho sírnaté, ale aj meďnaté prípravky a vyššia vlhkosť vzduchu.

     Medzi ostatných škodcov patria puklice, molice, mravce, ale nenarobia ani zďaleka toľko škody, ako spomínané druhy. Likvidujeme ich taktiež postrekmi, alebo kúpeľom (BI-58, ACTELLIC, BASUDIN).

     Pamätajte však, že v dobre rastúcej zbierke a pri zachovaní preventívnych opatrení sa nevyskytnú choroby, ani škodcovia.

     Na záver si spomenieme druhy vhodné pre začiatočníkov: Astrophytum, Aylostera, Cereus, Coryphantha, Dolichothele, Echinofossulocactus, Echinopsis, Epiphyllum, Gymnocalycium, Lobivia, väčšina Mammillaria, Mediolobivia, Notocactus, Opuntia, Rebutia, Zygocactus, Rhipsalis.

     Druhy chúlostivé, pomaly rastúce a na zmiernenie týchto aspektov sa v mnohých prípadoch vrúbľujú: Aztekium, Blossfeldia, Encephalocarpus, Mammillaria plumosa, herreae, saboe, haudeana, humboldii, luethii, Navajoa, Pediocactus, Sclerocactus, Toumeya, Utahia.