Ako sa stať kaktusárom


Ing. Ján Mezey, 2002


     Takže začneme tou obligátnou otázkou čo to vlastne kaktus je. Z laického pohľadu sú to všetky rastliny, ktoré majú viac-menej guľovitý, alebo pretiahnutý tvar a majú veľmi veľa rôzne dlhých, silných, pokrútených, či rovných pichliačov, tŕňov či ostňov a kvitnú raz za sedem rokov. To by bola laická definícia, ktorá samozrejme neobstojí. Takže : kaktusy sú v prvom rade sukulentné rastliny. To znamená, že dokážu vo svojich pletivách zhromažďovať vodu vo väčšej miere, ako to dokážu ostatné rastliny a dokážu s ňou dokonale hospodáriť.

     Sú to rastliny, ktoré rastú vo svojej domovine v extrémnych podmienkach vyvolaných či už suchom, teplom, nedostatkom vody, extrémnymi výkyvmi teplôt alebo neuveriteľne silnej slnečnej radiácie. To všetko často vo výške až 4600 m n. m. Najmarkantnejším znakom je však akútny nedostatok vody. Na mnohých miestach neprší často niekoľko rokov, výnimkami nie sú ani 20 ročné periódy sucha (púšť Atacama, Chile). Tu si určite mnoho z vás položí otázku, tak ako to tie pichľavé potvory dokážu vydržať? A v otázke bola už aj časť odpovede. Áno, pichľavé. A práve tŕne sú jednou z príčin, prečo to dokážu. Ďalšou obranou voči týmto extrémom je tvorba vaty, vlny, plste. Cez deň slúži na akumuláciu tepla a v noci, ako teplý kožuštek, ktorý ich chráni proti teplotám často klesajúcim až k bodu mrazu. Ďalej je to tvorba silnej voskovej vrstvy na povrchu epidermy (pokožky). Táto pokožka je mnohokrát hrubšia, ako pokožka iných rastlín. Prieduchov je tiež menej a na rozdiel od ostatných rastlín sa otvárajú v noci. (CAM metabolizmus)

     Rastliny vytvárajú rebrá, mamily (bradavky), pokožka je často akoby zošúverená s množstvom záhybov, zárezov. Celé telo má schopnosť zošúveriť sa a mnohé z nich zatiahnuť sa pod úroveň okolitého terénu. To je ďalší z mechanizmov obrany proti suchu, resp. proti vyparovaniu vody. Často je hlavná masa rastliny pod zemou a to vo forme relatívne obrovského repovitého koreňa. Môže tvoriť aj tri štvrtiny celej rastliny.

     Na týchto mechanizmoch naozaj vidieť, ako sa kaktusy všemožne chránia proti vyparovaniu tej najvzácnejšej tekutiny - vody.

     Pôvodnou domovinou kaktusov je americký kontinent. Možno povedať, že sa s nimi stretneme naozaj všade, veď najsevernejší výskyt bol dokumentovaný v kanadských provinciách Saskatchewan, Alberta a Britská Kolumbia so zemepisnou šírkou 55° severnej zemepisnej šírky. Ešte severnejší výskyt udáva Peace River, Kanada, 57°. No a najjužnejší výskyt je v južnej Amerike, nevynímajúc Ohňovú zem pri 52° južnej zemepisnej šírky.



Mapa výskytu kaktusov v pôvodnej domovine.

     Čo sa týka nadmorskej výšky tá je tiež veľmi rôznorodá: od 0 m n. m. až do výšky 4600 m v peruánskych Andách. Tu sa denné teploty pri povrchu zeme vyšplhajú aj k 60-70° C a v noci klesajú pod bod mrazu. Často napadne aj sneh a fúka silný vietor. Len máloktoré rastliny dokážu držať krok v obývaní takýchto biotopov. Snáď niektoré lišajníky. A už tento samotný fakt by si zaslúžil obdiv. Na týchto faktoch vidieť, aké sú kaktusy úžasne prispôsobivé aj v takých podmienkach, kde život prestáva pulzovať. Ste tam len Vy, skala, zima, slnko, vietor a KAKTUS...

     Mnohí mi argumentujú, že však videli kaktusy aj v Juhoslávií v Grécku, Austrálii... Áno. Existujú už aj tu. Ale len necelých 500 rokov. Totiž kaktusy sa k nám dostali vďaka objaveniu Ameriky. Prvé rastliny prišli s Kolumbovskými výpravami. Našli si v príjemnom prostredí stredozemného mora vhodné stanovištia a veru pár opuncií tu zdomácnelo. Obdobný prípad nastal aj v Austrálií, ale s tým rozdielom, že opuncie sa tu stali nepríjemnou, nezničiteľnou burinou. Až po dlhých rokoch boja sa ju podarilo poraziť. Dnes je už situácia normalizovaná.

     Ako všetko z Nového sveta, tak aj kaktusy boli v tých dobách nesmiernou vzácne. Ich hodnota sa vyvažovala zlatom. Mohli si ich dovoliť len najzámožnejší ľudia. A tento stav vládol dlhé roky. Ale nakoľko sa nevedelo o nárokoch týchto rastlín, nevydržali dlho. Až neskôr, keď sa dostali do rúk záhradníkom a boli známe aj ich nároky z domoviny začali sa pestovať masovo. Pravda, nie všetky druhy. S niektorými máme problémy dodnes.

     Mnohí sa nás pýtajú, prečo pestujeme kaktusy. Odpoveď je jednoduchá: lebo sa nám páčia. Je tu množstvo nepreberných foriem, tvarov, veľkostí, farieb. Fascinácia toho, že máme niečo zo sveta, v ktorom sme mnohí nikdy neboli a možno ani nebudeme. Z tých bezmála 3000 popísaných druhov si každý nájde svojho miláčika. Dajú sa zbierať do série, ako poštové známky, či už podľa druhov, rodov, farby kvetu, veľkosti tela, dĺžky tŕňov a pod. Očarenie a pýcha zachváti človeka vtedy, keď si zo semienka veľkosti makového zrnka vypestuje krásny, kvitnúci kaktus a daruje ho niekomu blízkemu. Dívame sa tieto rastlinky s úctou. Ale nestačí sa len dívať. Ich situácia je v príroda ohrozená. Mnohé sú na vymretie. Ustupujú potrebám človeka. Potrebuje aj on kúsok políčka, z ktorého by uživil svoju rodinu. A kaktusy tomu padnú za obeť. Stavajú sa cesty, nové mestá, smetiská, civilizácia sa rozširuje. Snažme sa preto aj my niečo spraviť pre záchranu týchto rastlín. Stačí už len to, že ju pestujeme, venujeme jej pozornosť, zaobchádzame s rastlinným materiálom šetrne, množíme ho a poskytujeme ďalej. Veď keď už v domovine nebudú, bude to na nás, aby sme zachovali kus dedičstva my. A myslím si, že to je posolstvo kaktusára - "Zachovať tieto deti slnka pre naše deti..."