Lophophora williamsii

Čo je to za kaktus, keď nemá ani poriadne pichliače?! Nie je ani moc veľký, ani výrazne farebný, a ani nekvitne ako orchidea. Predsa je to jeden z najzaujímavejších kaktusov. Nie je kaktus, o ktorom by existovalo viac legiend, kaktus s väčšou mýtickou aurou. Jeho farba i tvar sú zaujímavé a tŕne, premenené na štetiny, takisto zvyšujú bizarnosť rastliny. Podľa nich dostala aj meno. Grécky lofos znamená chochol, fora - nesenie.

Prvé vyobrazenie Lophophora williamsii z roku 1874
Opis

     Geografické rozšírenie rodu Lophophora je rozdelené na severnú (medzi povodím Rio Grande a náhornou plošinou severného Mexika, medzi Sierra Madre Oriental a Sierra Madre Occidental, 50 - 1800 m n. m.) a južnú (štát Querétaro, 1500 m n. m.) populáciu. Ich habitom sú púštne kroviny. Rastlina je nízkeho vzrastu s dlhým repovitým koreňom. Nadzemná časť je so stlačeným stredom, modrozelenej alebo žltozelenej farby, 2-7 cm vysoká, 4-16 cm v priemere. Areoly sú pravidelné, lineárne usporiadané, rebrá a ryhy sú dobre rozoznateľné, tvoriace vyvýšené tuberkuly nesúce chumáč mäkkých, nažltlých alebo belavých trichómov. Tŕne vyrastajú iba na semenáčoch a sú nenápadné. S kvitnutím rastliny sa menia na trichómy. Ich dĺžka a hustota je závislá na osvetlení. Kvety sa vytvárajú na areolách v blízkosti vegetačného vrcholu. Plodom je mäsitá pretiahnutá bobuľa kyjovitého tvaru, najčastejšie ružová. U druhu Lophophora williamsii sú plody ukryté v temene rastliny a viditeľné sú až počas niekoľkodňového vysúvania sa z trichómov.

Kultivácia

     Rastlina má život veľmi rada a nerada sa s ním lúči. Ale vypestovať ju v podobnom tvare, v akom rastie v prírode nie je až tak jednoduché. Najdôležitejším faktorom je množstvo slnečného žiarenia. Jeho maximum v našich podmienkach je minimom v domovine. Preto zdravo a prirodzene vyzerajúcu rastlinu vypestujeme iba pri maximálnej hustote ožiarenia (tak povediac, pod širákom, ale samozrejme ju žiadnym predmetom nezakrývame). V zimných podmienkach, keď nie je dostatok svetla, udržujeme rastlinu pri teplote okolo 10° C. Horná hranica letnej teploty v našich podmienkach nie je stanovená. Takisto nie je stanovená spodná hranica závlahovej dávky. Celú zimu bez kvapky vody spoľahlivo prežijú aj semenáče z jarného výsevu. Naopak, zimná závlaha má negatívne následky v podobe neprirodzene vysokého tvaru. V letnom období sa o závlahu nijako nemusíme zaujímať, je potrebná len v prípade niekoľkotýždňovej neprítomnosti zrážok a to len pre jednoročné semenáče. V neskorej jeseni, asi 1 - 3 týždne (podľa veľkosti kvetináča a kvality substrátu) pred pravdepodobným stiahnutím rastliny do chránených priestorov, je potrebné zabezpečiť, aby na rastlinu už nepršalo a aby pri prenose na zimovisko (pokiaľ nezimujeme v skleníku) bol substrát suchý. Mohlo by sa stať, že vplyvom chladných podmienok v priestoroch určených na zimovanie kaktusov by substrát zostal ešte dlho vlhký, čo by malo negatívne následky na tvar rastliny. V prípade drobného mechanického poškodenia koreňa by mohli byť následky definitívne. Do čerstvého substrátu presádzame v jarnom období, pred prvou zálievkou. Presádzanie je silným zásahom a preto by malo byť čo najšetrnejšie a doba medzi jednotlivými presadeniami čo najdlhšia. Mladé jedince znesú zásah do koreňovej sústavy lepšie ako dospelé rastliny, avšak aj v ich prípade by mal zostať neporušený hlavný kolovitý koreň. Po reze koreňov rastlinu ponecháme niekoľko hodín až dní na suchom, ale nie horúcom mieste, aby rany zaschli. Veľkosť nádoby je v nepriamo úmernom vzťahu s humiditou substrátu. Čím je substrát výživnejší, má byť kvetináč menší a naopak. Pre výsevy by mal mať výšku aspoň 8 cm (plastový materiál), pre dospelé jedince 15 i viac cm (keramický neglazovaný materiál). Odporúčam zvoliť väčšiu nádobu a živinami chudobnejší a vzdušný substrát. V jeho zložení môže byť agroperlit (cca 20 %), kremičitý štrk alebo piesok zrnitosti 0,5 - 7 mm (cca 50 %), bez prachových zŕn, ktoré po dobrom zmiešaní s hlinitými zložkami vytvoria slabo priepustné vrstvy! Ďalej rašelina (v malej miere, cca 10 %), kvalitná čierna humózna zemina s drobnohrudkovitou štruktúrou (cca 20 %) a len minimum vápenatej zložky (hlina, antuka,...). Vyzrážanie vápnika v nádobe spôsobuje skoršie znehodnotenie substrátu a teda častejšiu potrebu presádzania.

     Lofofory množíme výsevom (len druh Lophophora diffusa delením odnoží). Semená vysievame na povrch vlhkého substrátu, podobného zloženia ako pre odrastenejšie rastliny, len s vyšším podielom perlitu a nižším podielom zeminy. Vysievame riedko, aby sme nemuseli prepichovať a prvú zálievku robíme vo forme postreku povrchu substrátu s prídavkom Previcuru vo vode. Ďalšie zálievky sú lepšie podmokom. Výsev sa osvedčilo robiť na jeseň pod umelým osvetlením. Semená začnú klíčiť po niekoľkých dňoch, čo je znamenie pre začiatok postupného vetrania. Do jari sú semenáče dostatočne veľké a postupne sa dajú preniesť do vonkajších podmienok. Umelým osvetlením výsevu sa predĺži prvá vegetačná sezóna rastlín, čo má mimoriadne pozitívny vplyv.

     Kritickým je moment prechodu zo zimného umelého odpočinku do plného rastu. Asi v apríli (podľa priemerných teplôt) rastlinu prebúdzame. Čím skôr, tým je vyššie riziko návratu nízkych teplôt a čím neskôr, tým je prechod do vonkajších podmienok extrémnejší. Umiestime ju na svetlé miesto, no ešte nie na miesto s plnou hustotou ožiarenia. Vyhovujú podmienky studeného skleníka, ktorý ochráni pred prípadnými nočnými mrazmi a sklá rozptýlia ostré jarné slnečné lúče, na ktoré po zime nie je rastlina prispôsobená. Začíname opatrne zalievať. Prvé závlahové dávky by mali byť vo forme postreku. Na rastlinu nastriekame toľko vlažnej vody, aby len minimum stieklo do kvetináča. Zalievame počas teplého dopoludnia, aby do večera po vode nič nezostalo. Pri veľkých počiatočných dávkach závlahovej vody môže Lophophora načerpať toľko vody, až praskne. Mladé rastliny sú schopné regenerácie, no staršie to nemusia zvládnuť. V kombinácii s miernym spálením pokožky to môže znamenať koniec. Jarné spálenie je druhým možným ohrozením kultúry. Zmena z tmavých podmienok zimovania na ostré lúče poškodí aj tento svetlomilný kaktus. Spálenie sa prejavuje zožltnutím vrchnej časti rastliny so sčervenanými okrajmi. Spálená pokožka na rastline zostáva, až kým neodrastie. Na spálenie sú náchylnejšie mladé jedince. Preto sú prechodné podmienky potrebné. Po niekoľkých týždňoch aklimatizácie rastlinu premiestnime na trvalé letné stanovisko. O zálievku sa ďalej nemusíme starať. Chránime pred neskorými nočnými mrazmi do polovice mája.

Škodcovia

     Lophophora znáša, dokonca potrebuje, tvrdý spôsob pestovania. Podmienky, ktoré preferuje, až tak dobre neznášajú rastlinný škodcovia, žijúci v našich podmienkach. Predsa sa však nájde niekoľko druhov živočíchov, snažiacich sa pokaziť radosť z pestovania tejto rastliny. Jedným z významných škodcov kaktusov sú bezulitné druhy mäkkýšov. Lophophora má dostatočne hrubú pokožku, čo ich pravdepodobne odrádza. Rastový vrchol chránia nahustené chumáče chĺpkov, čo slimáky pravdepodobne neznášajú. Náchylnejšie sú, samozrejme, semenáče. Účinnejšiu obranu ako každonočné kontrolovanie kultúry spojené s fyzickou likvidáciou týchto patogénov som neobjavil. Ale ani tento spôsob ochrany nie je stopercentný. V niektorých rokoch sú, paradoxne, škodcami na nielen sukulentných rastlinách vtáky. Hlavne drozdy (prípadne škorce) likvidujú kultúry vyhrabávaním substrátov a vtáky niekedy vyďobú diery aj do lofofory. Zaujímavé je, že aj niekoľko krát za sezónu výrazne poškodená rastlina nie je stratená a dokáže regenerovať. Rastový vrchol je nižšie položený a krytý chĺpkami, preto ho vtáky nezasiahnu. Rany zaschnú a o niekoľko týždňov sa na mŕtvo vyzerajúcej lofofore objaví nová nadzemná časť tela. Tento proces bol pozorovaný na mladých rastlinách do 2 cm v priemere. Väčšie rastliny nemusia tak dobre regenerovať, obsahujú absolútne viac vody a ich reakcie sú pomalšie, preto hrozí napadnutie baktériami a hubami oveľa skôr ako v prípade mladých jedincov.

"Chikulí"

     Indiáni kmeňa Tarahumára užívajú "chikulí" (konkrétnejšie "chikulí huanamé"), sušené kolieska odrezané z vrcholovej časti rastliny. V USA sa volajú "mescal buttons", v Mexiku "peljotes", odtiaľ je názov peyotl. Tieto rastliny považujú Indiáni za polobohov a prejavujú im úctu a prinášajú obete. Prípravky z týchto rastlín používajú pri náboženských slávnostiach, aj ako liek proti rôznym chorobám, popáleninám, reumatizmu a hadiemu uhryznutiu. V ľudskom tele spôsobujú pocit radosti, zamedzujú pocitom hladu a smädu. Dostavujú sa vizuálne halucinácie v podobe napr. tancujúcich stromov, ale človek chodí omnoho istejšie, miznú pocity závrate z výšok. Dočasne sa vytratí pohlavný pud. Tarahumárovia veria, že "chikulí" dá ľuďom zdravie, dlhý život a očistí telo a dušu. Alberto Vojtěch Frič opisuje vo svojej knihe "O kaktech a jejich narkotických účincích" dôsledky užívania "chikulí".

     "Zjistil jsem prohlídkou mnoha domů i vyptáváním, že mezi nimi není znám ani jeden případ šílenství, idiotismu nebo slabomyslnosti, že jsou velice chápaví a přirozeně inteligentní, ač se rádi z pudu sebeobrany staví hloupými tak dokonale, že povrchní pozorovatel by se snadno zmýlil. Není mezi nimi známá žádná jiná nemoc, než stáří. Podle zpráv usedlých Mexikánů dosahují velikého stáří. Tyto skutečnosti odporovaly by pověstem o škodlivosti užíváni "chikulí", ovšem jen tehdy, je-li jeho užívání omezeno. U nich je omezuje jejich tajné náboženství, jež je účinnějším všech protinarkotických, obyčejně kontraproducentních zákonů.

     Tarahumára jsou také pověstní svými nadlidskými výkony v běhu a vytrvalosti v chůzi. Zjistil jsem od mnoha svědků, že posel Tarahumára doběhl do města Chihuahua, vzdáleného asi 500 km, kam byl poslán pro lékaře a léky, za 36 hodin bez odpočinku, bez občerstvení."

     Neskôr A. V. Frič narkotické rastliny našiel, urobil na sebe dva pokusy a výsledky uverejnil.

     "Při prvém pokusu užil jsem dvou poměrně velkých čerstvých rostlin. Prvá, již jsem rozžvýkal, měla nejodpornější chuť, jakou si dovedu představiti. Lepkavá šťáva lepila se na zuby, jazyk a patro s pocitem slizu. Asi jako by člověk žvýkal živého slintavého plže. Chuť nakysle trpká, stahující, přibližujíc se chuti mýdla. Je třeba velice silné vůle k požití čerstvé rostliny. Druhá rostlina, již jsem snědl asi po půlhodině, zdála se mi býti úplně bez chuti. Druh, kterého jsem použil, je Lophophora williamsii. Výsledek u mne byl, mimo barevné přeludy jevící se na obrysech stromů, kamenů a vůbec celého okolí, o něco markantnější, než když se díváme neachromatickým kukátkem. Nenapadlo mě v době extase zavříti oči. Jednak proto, že jsem tuto podrobnost při předběžném čtení literatury přehlédl, pak proto, že na to nebylo času. Za práce v divočině a hlavně za podobných okolností je záhodno míti oči dokonale otevřeny. Zato nespavost a ztráta hladu a žízně vytrvala u mne plné tři dny. Vysvětloval bych tento rozdíl od pokusů v laboratoři okolností, že v teplých krajích vůbec málo spím. Můj průměr, jsem-li zdráv, je 3 hodiny denně a snad i méně. Jednak nespavost ve mně vzbuzuje teplé podnebí, potom jsem na spaní měl málo času, neboť každá ztracená chvíle mne oddalovala od mé rodiny. Za dne musil jsem využít každé chvilky, dokud bylo světlo k hledání a sbírání rostlin, v noci pak jsem čistil semena, psal nebo studoval vědeckou literaturu.

     Nepozoroval jsem při prvém ani při druhém pokusu fysické únavy nebo nechuti k pohybu, nýbrž pravý opak.

     Podruhé jsem udělal pokus na jihu Mexika s polosuchou, ale živou rostlinou, již jsem od těch dob stále vozil s sebou. Jak jsem dříve podotkl, bylo to opět za okolností, kdy nebylo dobře možno dělati vědecká pozorování. Nevěděl jsem, jak se dostati se skály, na niž jsem vylezl, po níž nebylo možno stoupati dále a při pohledu dolů mne jímala závrať. Musil jsem hleděti co možno rychle se dostati na schůdnější cestu, protože se již šeřilo. Našel jsem si poněkud bezpečnější výstupek a tam jsem sečkal skoro půl hodiny nehybně, než lék začal působiti. Pak sestoupil jsem přímo a bezpečně."

     Vrcholové časti kaktusov sa odrezávajú a konzumujú čerstvé aj sušené. V priemere majú 2,5 - 5 cm, hrúbku 3 - 6 mm. Sú krehké, ale tvrdé a dajú sa len ťažko rozdrviť na prášok. Pôsobením slín v ústach napučia a mäknú. Chuť je veľmi horká, nepríjemná. Prášok po zvlhčení odporne zapácha. Americký pozorovateľ James Mooney pozoroval obrad indiánov Kiowa. Koná sa obyčajne počas sobotňajšej noci. Indiáni sa posadia so zásobou "meskalínových gombíkov" do kruhu okolo veľkého táborového ohňa, ktorý stále udržujú. Z gombíkov odstránia chumáče chĺpkov, vložia ich do úst a keď poriadne zmäknú, urobia z nich v dlani guličky, ktoré zjedia. Od západu slnka do tretej hodiny ráno skonzumujú asi 10 - 12 kúskov. Počas obradu netancujú, nespievajú, len kľudne sedia ponorený do snov, udržujú oheň a bubnujú, čo údajne zvyšuje rozmanitosť halucinácií. Vydržia sedieť od zotmenia až do poludnia nasledujúceho dňa. Keď droga prestane pôsobiť, vstanú a venujú sa obvyklej činnosti, údajne bez žiadnych nepríjemných následkov. Pravdepodobne z náboženských dôvodov deň po obrade nepoužívajú soľ.

A. V. Frič opisuje účinky lofofor, testované na konkrétnych osobách:

     1. pokus: chemik, 27 rokov, výška 162,5 cm, hmotnosť 55,8 kg, zaznamenané boli účinky na mozog, hlavne zrakové centrum. Medzi 21. - 23. hodinou pomaly rozžul a zjedol 4 a pol gombíku, s hmotnosťou 14 - 15 g. Pozorovaný o zážitku hovorí: "Pred jedenástou som odišiel do svojej izby a chystal sa spať. Keď som zavrel oči, videl som všemožné vzory v skvelých, stále sa meniacich farbách..." Vedomie bolo jasné a funkčné. Nasledovali pozitívne vnímané halucinácie a dobrovoľník dokázal vedome ovplyvniť ich ráz a čas viditeľnosti. Pozoruhodné bolo, že pozitívne boli vnímané aj v štandardnom stave nepríjemné obrazy, na ktoré sa dobrovoľník snažil sústrediť. Význačným rysom pokusu bola strata vnímania času a priestoru. Účinky sa začali vytrácať asi o 4. hodine ráno, v priebehu dňa bol mierne skleslý a do 21. hodiny nepociťoval potrebu spánku.

     2. pokus: reportér, 24 rokov, výška 177,5 cm, hmotnosť 71,7 kg. Indiánsky spôsob konzumácie vyvolával zvracanie, preto bola droga rozdrvená na prášok a podaná v oplátke. Od 23:30 do 2:30 skonzumoval 7 gombíkov v pravidelných intervaloch. Telesné funkcie zostali normálne. Bol evidentný ukľudňujúci vplyv na svalovú sústavu, cítil sa lenivý a spokojný. Účinok kulminoval medzi 3. a 7. hodinou. Nemal motiváciu k akémukoľvek pohybu, stále bol opretý o stoličku. Stratil pojem času, nebol veselý, ale zasnený, prestávky medzi jeho slovami a vetami sa mu zdali nekonečne dlhé. Okrem týchto príznakov sa dostavovali krátke, 1 - 6 minútové záchvaty vizuálnych halucinácií, objavujúcich sa po zavretí očí, ktoré opisoval ako množstvo žiarivo svietiacich a tvar meniacich rúrok, cez ktoré prechádzali zelené a červené guličky... V priebehu záchvatu mal rečové problémy a prejavovali sa známky paranoje, za ktoré sa v prestávkach rôznej doby ospravedlňoval, ale nedokázal ich ovplyvniť. Príznaky úplne zmizli okolo 19. hodiny večer. V priebehu dňa ho trápili bolesti hlavy, porucha zraku, pocit rozdvojenej osobnosti so sklonom k návratu vidín a skleslosti, ale mohol sa venovať obvyklým činnostiam.

     3. pokus: totožná osoba, 3 a pol gombíku v oplátke medzi 23. a 1:30. Účinok sa dostavoval od 14. hodiny. Zrenice sa rozšírili, pulz nepatrne kolísal, podobne ako v predchádzajúcom pokuse. Opakovala sa aj nevoľnosť, pocit plnosti žalúdku, slabé chvenie končatín a nechuť k svalovému pohybu. Ostatné telesné funkcie boli normálne. Halucinácie boli menej intenzívne ako v predchádzajúcom pokuse, ale bez nepríjemných príznakov ani následkov. Dobrovoľník, na základe ľahkosti a obratnosti vykonávania manuálnych činností, označil túto dávku ako pozoruhodný povzbudzujúci prostriedok pre mozgovú činnosť. Neskoršie následky neboli pozorované.

     4. pokus: študent, 26 rokov, výška 186 cm, hmotnosť 71,7 kg. Medzi 18. a 23:30 pomaly rozžul a zjedol 3 a pol gombíka. Pulz dočasne klesol z 80 na 63. Okolo 23. vyvrcholila depresia svalovej sústavy. Všetky svaly boli ochabnuté a chvíľami nemohol ani hovoriť hlasnejšie ako šepkaním. Striedali sa záchvaty s vidinami, ktoré mohli byť urýchlené stlmením svetla, s prestávkami, počas ktorých bol stav normálnejší. Príznaky zmizli až o 13. hodine. Dobrovoľník stratil pojem o čase. Všetky predmety sa mu zdali veľmi malé a vzdialené. Halucinácie mal pri zavretých očiach, jednalo sa o rýchly sled rôzne sfarbených objektov, mohol si ich vyvolať sugesciou. Bol si úplne vedomý, že to nie je skutočnosť, ale účinok drogy. Mal otupený čuch a chuť. Nasledujúci deň nemohol zaspať a pretrvávala bolesť v očiach a v záhlaví, ktorá bola tak intenzívna, že nemohol pracovať a trvalo tri dni, až ustúpila.

     5. pokus: pisár, 21 rokov, 175 cm, hmotnosť 67 kg. Medzi 18. a 23:30 pomaly rozžul a zjedol 3 a pol gombíka. Pri druhom sa mu rozšírili zrenice a zostali rozšírené do večera nasledujúceho dňa. Zároveň sa dostavil ukľudňujúci účinok drogy. Videl niekoľko farebných halucinácií, čo pre neho nebolo podstatné. Hlavným efektom bolo pozoruhodné rozjarenie a vzpruženie ducha, ktoré vydržalo do 9. hodiny. Pokúšal sa svoje pocity zapisovať, čo sa mu nedarilo, lebo jeho myšlienkový tok bol veľmi rýchly. Stratil pojem času.

     Posledné dva pokusy sú zaujímavé vysokým kontrastom účinkov drogy na rôzne osoby pri rovnakej dávke, spôsobe a dobe podania.

     6. pokus: chemik, 29 rokov, výška 176 cm, hmotnosť 70,3 kg. Od 10. do 13. hodiny skonzumoval 4 gombíky s hmotnosťou 11,52 g. Pulz klesol z počiatočných 90 na 60, neskôr stúpol na 70. Vôľa a rozum zostali v úplnej kontrole. Po druhom gombíku sa dostavil útlm svalovej sústavy. Zrenice sa rozšírili, určitý čas pociťoval slabý nepokoj v žalúdku. Okolo 16. hodiny si sťažoval na určité znecitlivenie kože a zdalo sa mu, že všetky predmety sú ďaleko. Okolo 17. sa účinky vytratili, vidiny zostali až do 3. hodiny ráno a do 5. nemyslel na spánok. Vidiny sa mu podarilo ovládať. Hudba na ne neúčinkovala, ale rytmus (dával prednosť bubnovaniu na stôl pred pianom) spôsoboval, že vidiny tancovali, alebo sa pohybovali do taktu.

     Účinky lofofor spôsobuje množstvo alkaloidov, z ktorých je dominantný meskalín. U druhu Lophophora williamsii ich bolo zistených viac ako 60, aj keď väčšina z nich sú len biosyntetické medziprodukty.

     Rastliny vypestované v našich podmienkach prakticky v reálnom čase žiadne množstvo meskalínu nevyprodukujú, preto sú akékoľvek domáce pokusy s touto rastlinou iba zbytočnou provokáciou tráviacej sústavy!

Kult lofofory

     Chikulí je všemocný ochranca indiánov, všeobecne pomáha a prináša šťastie. Pokrstení Tarahumárovia veria, že keď zjedia chikulí, vyjde z ich tela diabol. Keď idú okolo rastliny, vždy sa prežehnávajú. Chikulí je totožný s bratom Boha - Otca Slnka, ktorého nazývajú Strýko. Nik, okrem čarodejníka (a jeho pomocníčok), sa nesmie rastliny dotknúť, niekedy aj on používa drevené paličky. Kaktus nikdy nenechávajú v dome, ale majú ho v zvláštnej nádobe vonku. Je totiž veľmi cnostný, má štyri tváre a všetko vidí. Mohol by sa uraziť nejakou neprávosťou. Rastlinu prikrývajú plášťom, ponúkajú jej cigary a keď ju premiestňujú, dávajú jej na zmierenie mäso a nápoje. Keby na to zabudli, zožral by chikulí ich duše. Keby ho niekto ukradol, určite by zošalel, ak by ho zas nevrátil pôvodnému majiteľovi. Taktiež by musel zabiť vola a na zmierenie usporiadať slávnosť. Keď kaktus zjedia myši, zmiera jeho nedbalý majiteľ strachom, že zošalie. Svoje cnosti chikulí stráca asi po štyroch rokoch, kedy zostarne a splesnivie. Indiáni ho pochovajú v rohu miestnosti, alebo jaskyne, prípadne ho zanesú na jeho pôvodné miesto a zároveň nazbierajú čerstvé rastliny. Podľa starých bájí nechal chikulí svojmu ľudu na zemi ako mocný liek Otec Boh, keď šiel po stvorení sveta na nebo. Sila a moc chikulí je nesmierna. Kedysi ho vyzval na súboj medveď. Pofajčili si a zápasili. Z tela porazeného medveďa vyšiel všetok vzduch, ale ešte povedal: Teraz si pofajčíme a zas niekedy budeme zápasiť." Ale chikulí opäť hodil medveďa na zem, ten sa posadil na kameň a plakal. Potom odišiel a už sa nikdy nevrátil.

Použitá literatúra

CRKAL, K.: Lovec kaktusů: (A. V. Frič). 1. vydanie. Praha: Academia, nakladatelství ČSAV, 1983. 432 s.
FRIČ, A. V.: O kaktech a jejich narkotických účincích. Prepracované vydanie z r. 1924 (nakladatelství Sfinx, Praha, Knižnice "Nové cíle" svazek 140). Praha: DharmaGaia a Maťa, 1995. 82 s. ISBN 80-85905-08-6, ISBN 80-901915-3-3
GRYM, R.: Rod / Die Gattung Lophophora. 1. vydanie. Bratislava: Vydavateľstvo Igor Dráb a Vydavateľstvo Roman Staník, 1997. 128 s. ISBN 80-85441-11-X, ISBN 80-900933-9-6

Lophophora williamsii

Lophophora sp.