Rhododendron

     Rododendrony (Rhododendron L.) patria do čeľade vresovcovitých (Ericaceae), podčeľade Rhododendroideae.

     V prírode sa u nás nevyskytujú. Z našich domácich rastlín im je príbuzný Ledum palustre L., rastúci na rašeliniskách a Calluna vulgaris (L.) Hull., ktorý je v niektorých oblastiach nášho územia veľmi rozšírený. Z ostatných našich vresovcovitých rastlín rastie na vlhkých stanoviskách alebo rašeliniskách Andromeda polifolia L. a Arctostaphyllos uva-ursi (L.) Spr.. Výslnie a suché skaly alpínskeho pásma obýva Loiseleuria procumbens (L.) Desv. a Arctous alpina (L.) Nied.. Z bohatého rodu vresovcov, po ktorom bola čeľaď pomenovaná je u nás pôvodný len Erica carnea L.. Erica tetradilis L. k nám bol zavlečený zo západnej Európy a miestami splanel. Obidva druhy sa u nás pestujú. Miestne mená rododendronov sú veľmi rozličné, niekedy neobyčajne poetické (alpská ruža R. ferrugineum L.), pre nás často exotické, alebo krkolomne vysloviteľné (mongolsky čirenghé = R. dauricum L., maďarsky erdélyi havaszépe = R. kotschyi Simk., na Kamčatke katanagtš = R. aureum Georgii). Botanické meno Rhododendron (z gréckeho rhodos = ružový, načervenalý, dendron = strom) mu dal slávny švédsky botanik Linné. Jeho predchodcovia v 17. storočí ho nazývali Chamaerhododendros (grécke chámai sa dá preložiť ako pri zemi, alebo nízky, dendros = drevina, ker). Tento názov používal aj francúzsky botanik Tournefort, ktorý ako prvý súhrnne popísal všetky vtedy známe druhy rastlín. Bolo ich asi 800 a medzi nimi asi 6 chamaerhododendrosov. Z nich 5 dnes radíme do rodu Rhododendron L. Je zaujímavé, že grécky názov Rhododendron bol používaný už skôr. Dioscorides (1. storočie n. l.) vo svojej Materia Medica a takisto rímsky prírodovedec Plinius (23-79) ho používali pre rastlinu, ktorú nazývame oleandrom (Nerium oleander L.). Toto označenie bolo bežné dlhé storočia. Ešte francúzsky spisovateľ Matthias de l´Obel ho použil vo svojej knihe v roku 1576. Tournefort ho však uvádza len ako synonymum. Vráťme sa však k Linnému. Vo svojich knihách Species plantarum z roku 1753 a v ďalších vydaniach z roku 1762 a 1763 a v Genera plantarum z roku 1754 a 1764, ktoré sa stali základom moderného botanického názvoslovia, nepopísal len rod Rhododendron ale vedľa neho aj rod Azallea. Názov odvodil od gréckeho azaleós, čo znamená suchý, vyprahnutý. Snáď sa chybne domnieval, že tieto rastliny rastú na suchých stanovištiach, alebo príčinou bola opadavosť listov. Každopádne neskôr spôsobil tento omyl problémy v názvosloví. Linné v zmienených knihách popisuje 6 druhov rododendronov a 6 druhov azaliek. Z nich 10 dnes radíme k rodu Rhododendron L. a dva k iným rodom. Viac druhov vtedy známych nebolo. Neskôr, keď známych druhov rododendronov pribúdalo, sa ukázalo, že rody Rhododendron a Azallea majú spoločné znaky a že ich nemožno deliť. Prvý na túto skutočnosť poukázal anglický botanik Salisbury. Jeho názor však zostal nepovšimnutý. O mnoho rokov neskôr v roku 1834 G. Don vo svojej knihe General System Of Gardening and Botany zaraďuje všetky vtedy známe azalky do rodu Rhododendron L.. To však nebolo známymi botanikmi prijaté. K všeobecnému uznaniu tohto názoru došlo knihou ruského botanika Maximowicza Rhododendrae Asie Orientalis, ktorá vyšla v Sv. Petrohrade v roku 1870. Záhradnícka prax sa drží nesprávneho názvu azalka. Je to pre ňu totiž praktickejšie. Preto bola pred niekoľkými rokmi snaha zachovať tento názov pre podrod. Platné názvoslovné predpisy to však nedopustili. Aj Linném opísaný rod Rhodora bol neskôr Gmelinom priradený k rodu Rhododendron. Za posledných 150 rokov sa znalosti o rode Rhododendron L. veľmi rozšírili. Bolo opísaných 850 botanických druhov. Sú medzi nimi druhy vysoké až 25 m (napríklad himalájsky Rhododendron arboretum Smith.), alebo naopak sotva 15 cm (napríklad Rhododendron parviflorum Adams.). V tropických pralesoch juhovýchodnej Ázie rastú aj ako epifyty.

Vegetatívne orgány

     Stonku majú všetky rododendrony drevnatú, sú to teda dreviny. Pretože sa všetkým druhom rozvetvuje hneď od zeme, vyrastajú ako kry. Môžu byť aj plazivé, alebo v ojedinelých prípadoch vytvárajú aj kmeň s korunou, teda strom. Kmene nemajú však príliš priame.

     Kôra je zelená alebo červenohnedá, korková vrstva býva väčšinou slabá, šedá alebo šedohnedá, ale i červenohnedá. U niektorých druhov sa odlupuje a opadáva po kusoch.

     List má veľmi dôležité rozlišovacie znaky. Stopka býva väčšinou krátka. Čepeľ je prevažne celistvookrajová, zriedka s pílkovitým alebo mierne zubatým okrajom, ojedinelo zvinutým alebo podvinutým, niekedy i zvlneným. Jej tvar je pre jednotlivé druhy charakteristický a môže byť: eliptický, vajcovitý, okrúhly, kopijovitý, obrátene kopijovitý i obrátene vajcovitý. Zakončenie na vrchole býva špicaté, zašpicatené, tupé i zaokrúhlené. Na báze je zúžený, pretiahnutý, klinovitý, stiahnutý, srdcovitý i tupý. Listy vyrastajú striedavo a môžu byť vždyzelené, opadavé i prezimujúce. Listy vždyzelené vytrvávajú na rastline 3-7 rokov. Rôzna dĺžka vytrvalosti je podmienená v prvom rade druhom, niekedy však aj poveternostnými podmienkami. Sú to listy kožovité, na líci prevažne tmavo zelené, niekedy s modravým nádychom, na rube niekedy svetlejšie až šedé, alebo hnedé, hnedočervené i hrdzavé. Rozmery listov sú veľmi rozdielne. Napríklad Rhododendron impeditum Balf. F. et W. W. Sm., ktorý sa často u nás pestuje na skalkách, má jedny z najmenších listov. Sú 8-13 mm dlhé a 6 mm široké. Najväčšie listy vôbec má Rhododendron sinogrande Balf. F. et W. W. Sm.. Pochádza z horských pralesov Jün-nanu, juhovýchodného Tibetu a severnej Barmy. Najčastejšie bývajú listy 3-20 cm dlhé a 2-5 cm široké. Listy opadavé rašia na jar pred kvetom alebo zároveň s ním, prípadne i po odkvitnutí. Bývajú svetlo zelené až šedozelené, na rube o niečo svetlejšie ako na líci. Na jeseň opadávajú. U niektorých druhov sa pred opadom nápadne sfarbujú. Rozdiely nie sú tak výrazne rozdielne ako u vždyzelených. Dĺžka kolísa medzi 2-15 cm. Listy prezimujúce vytrvávajú na rastline približne jeden rok. Sú kožovité, na líci tmavo zelené, na rube svetlejšie, spravidla sú širšie. Ich dĺžka kolísa medzi 2-7 cm. U jednotlivých druhov sa obyčajne vyskytuje jeden z menovaných typov listov. Sú však aj druhy, ktoré majú listy dimorfné: jedny opadavé, ktoré rašia skoro na jar, druhé prezimujúce. Tie sú drobnejšie, kožovité, rašia neskôr a pretrvávajú cez zimu. Veľkosť listov neodpovedá vzrastu jednotlivých druhov. Samozrejme, že listy dosahujúce výšky 50 cm nemajú listy 20 cm dlhé. Sú však druhy dorastajúce 2-3 m aj viac s listami iba 3-5 cm dlhými. Aj stromovité druhy majú listy len strednej veľkosti. Avšak v rámci jednotlivých druhov jedinci rastúci v lepších podmienkach sú vzrastnejší a majú aj väčšie listy. Výrazne sa to prejavuje u druhov, ktorých areál prirodzeného rozšírenia zasahuje do viacerých vegetačných pásiem, ale aj u druhov introdukovaných. Tak druhy dorastajúce v južnej Číne 6-7 m sú pri pestovaní v Európe sotva dvojmetrové a aj ich listy sú drobnejšie. U niektorých druhov nielen listy, ale aj mladé výhony vydávajú slabú až silnú korenitú vôňu.

     Rododendrony korenia plytko. Do neveľkej hĺbky smeruje málo rozvetvený koreň, ktorý má upevňovaciu funkciu. Zato postranné korene, prispôsobené k prijímaniu živín, rastú horizontálne a rozvetvujú sa veľmi bohato. Svojou dĺžkou dosahujú a niekedy až presahujú obvod koruny. Na koreňoch rododendronov bola zistená mykorhiza.

Generatívne orgány

     Kvetné puky sa zakladajú už v dobe rastu výhonov. Majú guľovitý alebo podlhovastý tvar. Sú málo alebo viac špicaté. Mnoho druhov rododendronov tvorí bohaté súkvetia. Vyrastajú z vrcholových pukov. U niektorých druhov vyrastajú kvety z postranných pukov a to buď jednotlivo, alebo po niekoľkých. Kvety v súkvetiach rozkvitajú od okraja ku stredu. Kvet sa skladá z kalichu, väčšinou päťpočetného, ktorý môže byť značne redukovaný, alebo naopak niekedy je zložený z 5(-6)-10 lístkov, ktoré svojou dĺžkou môžu presahovať i 2 cm. Kvetná stopka je rôzne dlhá. U kompaktných súkvetí krátka, u voľných dlhšia. U druhov, ktorých kvety vyrastajú jednotlivo až po troch, je v niekoľkých prípadoch v pomere k veľkosti kvetu značne dlhá i 3 krát dlhšia ako kvet. Koruna, ktorá svojou farebnosťou je hlavnou okrasou celého kra je lievikovitá, zvonkovitá alebo miskovitá, menej často kolovitá. Máva niekedy dosť dlhú a nápadnú rúrku s 5, vzácnejšie 6-10 cípmi. Tie sú nerovnako veľké a rôzne hlboko, výnimočne až k báze oddelené. Kvety nie sú teda celkom pravidelné, ale len mierne súmerné. Plnokvetosť a zdvojenie koruny je spôsobené premenou tyčiniek na korunné plátky. Väčšina druhov buď vôbec nevonia, alebo len slabo, nevtieravo. Sú však i druhy, ktorých kvety vydávajú silnú aromatickú vôňu. Veľkosť koruny a tým aj celého kvetu nie je priamo závislá na veľkosti rastliny. Medzi jednotlivými druhmi sú veľké rozdiely. Je celá rada drobnokvetých druhov. Napríklad u alpského Rhododendron ferrugineum L. má koruna priemer 1,5 cm a u Rhododendron micranthum Tutcz. Je ešte menšia. Za veľkú sa považuje u pôvodných druhov koruna s priemerom 5-6 cm. Veľmi veľkú korunu, a to s priemerom 13-16 cm má sikkimskobuthanský druh Rhododendron griffithianum Wight. Je značne chúlostivý, ale pre neobyčajne veľký a voňavý kvet býval často používaný v krížení. Jeho kríženci sú síce odolnejší, ale pre naše územie len nedostatočne. Veľkosťou koruny ho predčia len niektoré druhy domáce na Novej Guinei. Je to Rhododendron konori Becc., ktorý rastie niekedy ako epifyt a Rhododendron leucogigas Sleum., údajne s najväčšou korunou vôbec. Má byť až 20 cm dlhá. Počet tyčiniek je jedným z rozlišovacích znakov. Sú nerovnako dlhé. Je ich 5-10, ojedinelo aj viac. Keď dozrie peľ, peľnice sa otvoria na konci dvoma pórmi. Semenník má 5-10, vzácne i viac puzdier. Má štíhlu čnelku a hlavičkatú bliznu. Čnelka u niektorých druhov presahuje a niekedy aj výrazne, dĺžku tyčiniek, u iných je nápadne krátka.

     Plodom je tobolka väčšinou s kolmými priehradkami. Je úzko až dlho elipsoidná, vajcovitá, okrúhla, ale aj kyjovitá alebo cylindrická. Je 0,5-5 cm dlhá, ojedinele i dlhšia. V každej tobolke je veľké množstvo drobných, niekedy až 3 mm dlhých semien, ktoré sú valcovité, sploštené alebo hranaté. Mnoho druhov má semená s menšími či väčšími krídelkami. Veľmi dlhé krídelka majú druhy rastúce v lesných formáciách, zatiaľ čo vysokohorské druhy ich často postrádajú. Neobyčajne veľké a široké krídelká majú epifyty. Tobolky rododendronov dozrievajú u niekoľkých druhov už koncom leta, u iných až v zime. Semená nemajú tvrdý obal, V umelých podmienkach prakticky klíčia po celý rok a to za 5-28 dní. V prirodzených podmienkach potrebujú vhodnú teplotu a vhodný povrch pôdy. Omnoho lepšie klíčia tam, kde bola pôda mechanicky porušená. Majú schopnosť značne dlho čakať na vhodné podmienky. I v umelých podmienkach môžu vyklíčiť ojedinelé semená za veľmi dlhú dobu, napríklad niektoré semená Rhododendron ponticum, získané z Adžárie, vyklíčila za 150-268 dní. Semená uskladnené v suchu, pri teplote 15-18° C a v papierových sáčkoch sú v malom percente klíčivé ešte aj po piatich rokoch.

Pestovanie

     Pôda: Pri pestovaní rododendronov je nutné mať na pamäti, že sú to rastliny chudobných lesných pôd s dostatkom humusu a že pochádzajú z oblastí bohatých na zrážky. Pôdu vyžadujú v prvom rade priepustnú, vzdušnú a kyslú (pH = 4,5-5,5). Túto požiadavku spĺňajú niektoré substráty, ktorých zdroje sú obmedzené. Môžeme ich však nahradiť zmesou týchto substrátov s kypriacimi zložkami. Najvhodnejšou zeminou pre rododendrony je hrubá, vláknitá rašelina. Spĺňa všetky požiadavky: je vzdušná, ľahko prijíma vodu a dobre ju drží. Reakciu má silne kyslú (pH = 3,5). Vhodná je rašelina vrchovisková, prechodová a aj machová rašelina povrchová. Rozložená zemitá rašelina je síce použiteľným substrátom, ale je menej vzdušná, horšie prijíma vodu a ľahšie presychá. Jej reakcia sa pohybuje okolo pH = 5. Borovicová ihličnatka (hrabanka) obsahuje z najväčšej časti čerstvé i zotleté borovicové ihličie, ale aj čiastočne rozležané drobné vetvičky vrátane zvyškov bylín. Je veľmi vhodná. Má podobné vlastnosti ako hrubá rašelina. Reakciu má pH = 4,5-5. Listovka dvojročná z čiastočne rozložených listov sa pripravuje buď zo zmesi listov rôznych druhov, alebo z jednotlivých druhov. Najmenej použiteľná je z listov Aesculus hippocastanum L. Celkovo však listovka nie je pre pestovanie rododendronov príliš vhodná. Možno ju použiť ako prídavok do zeminových zmesí a to maximálne 30 %. Mladá borka (borovicová kôra) má výbornú nakyprovaciu schopnosť a aj dobre drží vlahu. Je veľmi vhodná ako prídavok do zmesí zemín. Podobné vlastnosti majú drvené borovicové vetvičky. Piliny a hobliny z mäkkého dreva sa pridávajú do zemín hlavne v USA. Sú vhodným nakyprovacím materiálom, udržujú i dostatočne vlahu. Nutná je však úprava pH. K tomuto účelu je najvhodnejšia 0,2 % kyselina fosforečná, ktorou dodáme do pôdy súčastne i fosfor (Soukup 1964). Spotreba na 1 m² je 3 l v opakovanej zálievke. Piesok je veľmi dobrou zložkou do zmesí. Najvhodnejší je riečny, kremičitý, preosiaty sitom s veľkosťou otvorov 5 mm. Zmesi zemín pre pestovanie vo voľnej pôde ho môžu obsahovať približne 10 %. Pre zvýšenie vzdušnosti možno použiť aj perlit s polyesterom. Požiadavky rododendronov na zeminu sa počas vývinu menia. Na pestovanie v škôlke možno použiť aj zmes z uvedených substrátov podľa miestnych možností.

     Výživa: Hrubé organické substráty, v ktorých sa rododendrony pestujú, sú väčšinou chudobné na živiny. Predovšetkým ich treba obohatiť dusíkom, pretože ten sa z nich ľahko vyplavuje. Z kompletných hnojív je možné použiť Cererit. Absolútne nevhodné sú všetky druhy hnojív, ktoré obsahujú uhličitan vápenatý. Z čistých dusíkatých hnojív je možné použiť napríklad síran amónny (50 g na 1 m²). V tom prípade musíme obohatiť substrát ešte draslíkom a fosforom a to v takom množstve, aby pomer dusíku k draslíku a kyseline fosforečnej bol 3:2:1. Z draselných hnojív je vhodný síran draselný, z fosforečných superfosfát. Dusíkaté hnojivá dodávame rododendronom len na jar, v apríli až máji, najneskôr do polovice júna. Neskoršie hnojenie podporuje rast nových výhonov, ktoré už nestíhajú do zimy vyzrieť a zamŕzajú. Uvedené dávky hnojív platia pre vzrastné kry, pre menšie použijeme polovičné množstvá.

     Voda: Dostatok vody je pre rododendrony absolútne nevyhnutný. Najviac vody potrebujú na jar, aby sa dobre rozvinuli kvetné puky, potom, a to veľmi výdatne, v dobe tvorby nových výhonov, t. j. v júni až v júli a na jeseň pred príchodom mrazov. Zvlášť vždyzelené rododendrony odparujú vodu aj v zime, transpirujú i v tomto období. Ak trpeli suchom už pred príchodom mrazov, prípadne premrzne pôda príliš hlboko, takže nemôžu prijímať vodu, nezamŕzajú, ale usychajú. Zalievame najlepšie vodou dažďovou alebo povrchovou. Nevhodná je studená voda, zvlášť za teplého počasia. Vápenatú vodu neznášajú.

Rozmnožovanie

     Rododendrony môžeme rozmnožovať buď generatívne (semenom), alebo vegetatívne (rezkovaním, očkovaním, vrúbľovaním, potápaním a delením). Každý z týchto spôsobov je vhodný a racionálny pre určité špecifické prípady. Semenom rozmnožujeme botanické druhy. Rezkovaním sa rozmnožujú vždyzelené a opadavé kultivary, pokiaľ majú schopnosť tvoriť korene. Vrúbľovaním, ale i očkovaním sa rozmnožujú kultivary, ktoré sa nedajú rezkovať, prípadne druhy, ktoré zle tvoria semená. Potápanie je spôsob menej používaný. Delenie sa používa iba na množenie niektorých zakrpatených druhov a aj to len výnimočne.

Generatívne rozmnožovanie

     Malé množstvá semien vysievame do nádob (kvetináčov, misiek), väčšie množstvá priamo na parapety v skleníku a to od novembra do marca. Veľké množstvá semien vysievame do pareniska alebo v apríli priamo na záhony. Najvhodnejším výsevným substrátom je rašelina, môže sa do nej pridať piesok alebo perlit. Vždy je nutné zeminu prepariť a ponechať jej prirodzenú vlhkosť.

     Výsev do nádob a ďalšie ošetrovanie: Na dno kvetináča alebo misky dáme drenáž a na ňu dáme vrstvu hrubej rašeliny, ktorú zarovnáme do roviny a zasypeme tenkou vrstvičkou jemnej preosiatej rašeliny. Substrát mierne stlačíme, semená vysejeme na povrch a opäť pritlačíme. Nádobu s výsevom postavíme do misky s vodou, ktorú neustále dopĺňame. Stálu vlhkosť môžeme udržiavať aj rosením. Výsevy prekryjeme sklom a zhora zatienime papierom alebo fóliou. Po vyklíčení pikírujeme na vzdialenosť 2 x 2 cm. Väčšie semenáčiky trpia padaním, preto je vhodná zálievka s obsahom prípravku Previcur. Na jar po mrazoch umiestnime bedničky s prepikírovanými rastlinami na zatienené záhony, alebo do pareniska. Na jeseň sa bedničky s mladými rastlinkami presunú do studeného skleníka, alebo do hlbšieho pareniska. Optimálna teplota pre prezimovanie rastlín v tomto štádiu je 8° C, nemala by byť vyššia ako 15° C a nižšia ako 0° C. Občasná zálievka je nutná hlavne pri vyššej teplote. Ak sa stane, že pôda semenáčikom premrzne, neprenášame ich do tepla. Dbáme na to, aby rozmrazovanie trvalo čo najdlhšie. Počas slnečných dní pritienime a mierne zatienime. V budúcom roku na jar už môžeme rastliny vysadiť na tienený záhon. Po presadení vädnú a potrebujú veľmi výdatnú zálievku, aby sa spamätali. Rastliny s vyzretejšími výhonmi znášajú presadzovanie oveľa lepšie. Pred budúcou zimou rastliny prikryjeme lístím. Semená alpských druhov vysievame na jeseň a cez zimu necháme premrznúť. Zemina pre mladé semenáčiky musí byť vzdušná. V každom prípade musíme zabrániť tvorbe machu, najlepšie nakyprovaním. Rast buriny aspoň v počiatočnej fáze obmedzíme preparením zeminy. Nemenej dôležité je tienenie, ako ochrana proti denným teplotným výkyvom.

     Tvarovací a výchovný rez: Mladé, jednoročné rastlinky zakracujeme, aby sa rozvetvili a vytvorili hustejšie kry. Neskôr dosiahneme bohatšieho vetvenia vylamovaním vrcholových alebo kvetných pukov.

Vegetatívne rozmnožovanie

     Rezkovanie: K tomuto spôsobu množenia potrebujeme vyhrievaný záhon v skleníku, tzv. množiarka, so stálou teplotou 20° C. Substrátom pre rezkovanie je piesok s rašelinou v pomere 1 : 1, alebo čistá rašelina. Namiesto piesku môžeme použiť piesok s polyesterom. Výška substrátu s drenážou má byť asi 20 cm, záleží na veľkosti rezkov a spôsobe vyhrievania. Ako rezky používame ešte pružné jednoročné výhony, ktorým ponecháme len asi 3 listy, ostatné odstránime. U veľkokvetých vždyzelených lepšie zakoreňujú rezky tenšie, dlhé 6-10 cm. Vhodnejšie sú rezky bez kvetných pukov. Kvetné puky vylamujeme. Rezky zrežeme krátkym šikmým rezom a na kratšej strane ešte dlhým plytkým pozdĺžnym rezom, ošetríme stimulátorom a picháme mierne šikmo. Veľmi záleží na pevnom pritlačení zeminy k rezku a na dôkladnej zálievke, ktorá upchá eventuálne póry. Okrem rezkov môžeme na množenie použiť samotné očká. Do substrátu sa pichajú s listom takmer zvisle.

     Potápanie: Tento spôsob je pre veľkovýrobu dosť neracionálny. Jeho výhodou však je, že nevyžaduje nákladné zariadenie a zvláštnu starostlivosť. Okolo rastliny vyhĺbime ryhu, do ktorej potopíme výhony. V mieste ohybu ich narežeme asi 4 cm dlhým zárezom, aby lepšie zakorenili, opatrne ich ohneme do ryhy a upevníme drevenou vidlicou. Časť výhonu, ktorá zostane v zemi sa pred zahrnutím odlistí. Oddeľujú sa po dvoch rokoch na jeseň, alebo ešte lepšie na jar.

     Delenie: Týmto spôsobom môžeme množiť len tie druhy, ktoré tvoria trsy, hlavne Rhododendron camtschaticum Pall.

     Vrúbľovanie: Rododendrony vrúbľujeme buď do boku, kopuláciou alebo do rozštepu. Vrúbľujeme vo februári až v apríli.

     Očkovanie: Tento spôsob má význam napríklad pri šľachtiteľskej práci, keď je potrebné premnožiť nový výpestok. Prevádza sa v lete, keď sa kôra dobre oddeľuje od dreva. Po naočkovaní viažeme bez medzier. Na jar sa podložka nad očkom odreže.

Zoznam literatúry
Dostálková, Alžběta: Rododendrony. Praha, Academia, 1981
Böhm, Čestmír: Okrasné listnáče našich zahrad. Praha, Státní zemědelské nakladatelství, 1985