Imitácia prirodzených podmienok v kultivácii rodu PinguiculaMichal Parvanov, 2003
V nasledujúcich riadkoch opisujem svoju filozofiu pestovania mäsožravých rastlín, ktorej súčasným vrcholom je stena. Stena z vápenatej horniny voľne prechádzajúca do rašeliniska.
Prírodné podmienky Projekt bol realizovaný v obci Veľké Bielice, okres Partizánske, Trenčiansky kraj. Rodinná záhrada, na ktorej sa kultúra zakladala, je lokalizovaná na území povodia rieky Nitry, s nížinnou klímou a miernou inverziou teplôt. Región je teplý, mierne suchý, s priemernou ročnou teplotou 9,1° C. Priemerné ročné zrážky sú 582 mm (Šamaj 1991). Lokalita je výrazne postihnutá znečistením ovzdušia. V blízkom okolí pôsobí niekoľko významných zdrojov znečisťovania. Najväčším sú Elektrárne Nováky, s emisiou 115 000 ton SO2 a 180 t As ročne, čo sú extrémne hodnoty (Jančová 1993). V konkrétnom návrhu sa však predpokladá, že samočistiaca schopnosť machov v kombinácii so stálym prietokom vody tento negatívny vplyv podmienok eliminujú. Prečo názov kultivačná stena s kalcifilným rašeliniskom? Podľa klasickej kategorizácie značenia záhradných záhonov vyhovuje toto dielo parametrom pre označenie "zbierkový záhon". Vzhľadom na špecifickosť diela pôsobí však tento termín až zavádzajúco. Jedná sa o vertikálnu kultiváciu európskych druhov tučníc (Pinguicula), plynulo prechádzajúcu do horizontálneho rašeliniska s vysokým obsahom vápenatých zlúčenín a rastlinami rastúcimi v takomto prostredí, preto označenie "kalcifilné rašelinisko". Ako podklad je využitá stena vchodu do pivnice, ktorá pod úrovňou terénu a nad touto pivnicou je navŕšená skalka. Celá navrhnutá časť je s touto skalkou voľne prepojená. Dôvody založenia Hlavným dôvodom, prečo vznikol tento spôsob kultivácie, bola požiadavka založiť kultúru z veľkej väčšiny európskych druhov mäsožravých rastlín. Táto kultúra, podľa zámeru, mala byť po jej realizácii jedinečnou vo viacerých smeroch. Hlavnými prvkami, podľa ktorých tak možno túto kultúru označiť, je harmonizácia aspektu optimálnych ekologických podmienok pre rast rastlín, ktoré sa vyznačujú tak špecifickými nárokmi na prostredie, že ich nemožno pestovať štandardnými záhradníckymi metódami a vytvorenia maximálneho estetického efektu. Estetický aspekt je v kultiváciách tohoto typu u veľkej väčšiny pestovateľov v rebríčku priorít na druhom, až poslednom mieste. Optimálne podmienky pre rast a estetický vzhľad celej kompozície sa totiž sčasti vylučujú. Je to spôsobené tým, že simulácia ekologických podmienok vyžaduje použitie určitého technického vybavenia, či už to sú technické prístroje ako napríklad klimatizačné zariadenia, zariadenia na automatické dávkovanie vody, automatické otvárače okien, ... Alebo to môžu byť rôzne technické doplnky ako sú napríklad plastové hadice s hmlovkami, rôzne plastové fólie, kultivačné nádoby, tieniace textílie, ... Bez uvedených zariadení a doplnkov sa rastlinným druhom nedarí a čoskoro odumierajú, alebo je pestovateľ sám nútený funkciu týchto pomôcok zastúpiť svojou manuálnou činnosťou, teda musí neustále kontrolovať teplotu vzduchu, substrátu, pritekajúcej vody, vzdušnú a pôdnu vlhkosť, dávku osvetlenia, výskyt prípadných chorôb a škodcov, ... a všetky tieto faktory regulovať najrôznejšími spôsobmi. Napríklad, teplotu substrátu regulujú niektorí pestovatelia vodou z topiaceho sa ľadu z plastovej fľaše, zavesenej nad kultúrou. Negatívami tohoto spôsobu regulácie teploty je zhoršenie estetického vzhľadu kultúry a riziko tepelného šoku, ktorý môže nastať po zanesení prietokového otvoru vo fľaši, alebo inou závadou technického charakteru, prípadne zlyhaním ľudského faktora. Tento spôsob regulácie nereguluje a ani nie je v pozitívnom vzťahu s teplotou vzduchu. Čím je vyššia teplota okolitého vzduchu, tým viac studenej vody pritečie z topiaceho sa ľadu a zvyšuje sa teplotný gradient medzi substrátom a vzduchom, čo je pre zdravý vývin rastlín negatívne. Estetiku znižuje aj spôsob chladenia a zvlhčovania vzduchu pri uzavretých spôsoboch kultivácie. Jedná sa o nasiakavú pórovitú vertikálnu stenu, cez ktorú je pomocou ventilátora preháňaný vzduch. Použitie klimatizačného zariadenia je nevýhodné v tom zmysle, že znižuje relatívnu vzdušnú vlhkosť a opäť je použiteľné len pri uzavretej kultivácii. Ďalším z dôvodov založenia kultivačnej steny s rašeliniskom a pestovania európskych mäsožravých rastlín týmto spôsobom je ochrana ohrozeného genofondu týchto vzácnych rastlín. V štandardných typoch kultivácií mäsožravých rastlín, hlavne rodu Pinguicula, býva často problémom zistiť príčinu ich, na prvý pohľad náhodného, odumretia. Navyše, je náročné predvídať vývoj počasia, ktorý sa musí brať do úvahy pri pestovateľských zákrokoch. Tento spôsob pestovania mäsožravých rastlín na stene, pokračujúcej rašeliniskom, je, čo sa týka ekologických faktorov, relatívne stabilným. Simulácia prírodných podmienok prostriedkami s malou pravdepodobnosťou technického zlyhania a s malým podielom ľudskej práce na údržbe sú garanciou stability prostredia a teda výrazne zvyšujú pravdepodobnosť prežitia každého jedinca - genotypu. Charakter prírodných podmienok prostredia pred ich úpravou a z toho vyplývajúce problémy kultivácie Prírodné podmienky v lokalite nezodpovedajú požiadavkám kladeným na podmienky prežitia mäsožravých rastlín. V konkrétnej klimatickej oblasti prežívajú niektoré druhy mäsožravých rastlín bez určitých technologických opatrení len na vybraných miestach, chránených pred slnečným úpalom a sálavým teplom z betónových objektov, samozrejme, pri zabezpečení aspoň minimálnej starostlivosti vo forme stabilnej zálievky. Nájsť však takéto miesto, ktoré sčasti vyhovuje týmto rastlinám a skĺbiť architektonický zámer s množstvom ekologických i iných obmedzení je prakticky nemožné. Preto pri výbere stanoviska pre mäsožravé rastliny je rozhodujúca expozícia a kompozičné predpoklady, teda faktory, ktoré sa dajú ovplyvniť len veľmi ťažko, energeticky nákladne a s minimálnym efektom. Tieto faktory rozhodli o umiestnení kultúry mäsožravých rastlín aj v tomto prípade. Ako základ je použitá stena z cementových tehál s juhovýchodnou expozíciou. Priamym slnečným žiarením je exponovaná v dopoludňajších hodinách. Neskôr je zatienená korunou orecha kráľovského (Juglans regia). Teploty v letných dňoch dosahujú aj na tomto, relatívne dobre situovanom mieste hodnoty vyššie ako sú schopné druhy mäsožravých rastlín tolerovať. Modelovým príkladom negatívneho pôsobenia vysokých teplôt na európske druhy tučníc (Pinguicula) je rast tučnice alpskej (Pinguicula alpina) v uvedených podmienkach. Po jarnej výsadbe hibernacula začne rast bez viditeľných negatívnych vplyvov vyššej teploty a pokiaľ je zabezpečená nepretržitá zálievka chladnou vodou, tak ani nedostatočná vlhkosť vzduchu nespôsobuje pozorovateľné morfologické zmeny. Vytvorí sa listová ružica normálnych rozmerov, rastlina dokonca i vykvitne, pokiaľ bolo hibernaculum dosť silné. Problémy nastávajú hlavne na prelome júla a augusta, kedy vysoké teploty a sucho predčasne indukujú tvorbu hibernacula. Na tieto faktory totiž európske tučnice reagujú podobne ako na znižovanie teploty koncom vegetačného obdobia. Rastlina teda prestáva rásť a tvorí hibernaculum. Koncom augusta má opäť podmienky vhodné pre rast a nevyzreté hibernaculum začína rašiť. Listy však nedorastajú do plnej veľkosti, sú zakrpatené, často s defektnými tentakulami. Rastlina vegetuje po druhý krát v roku a táto vegetácia je navyše skrátená približne do októbra. Následne vytvorené hibernaculum je výrazne menšie a slabšie ako bolo to, z ktorého rastlina rašila na jar. Je oveľa náchylnejšie na zamrznutie a bakteriálne i hubové ochorenia. Ak počas zimného obdobia neodumrie, na nasledujúcu jar opäť vyraší a klimatický problém sa opakuje, rastlina už nie je schopná vytvoriť hibernaculum, ktoré by malo dostatočnú veľkosť a odolnosť na prežitie ďalšej zimy, prípadne napadnutia patogénmi. Ďalším problémovým obdobím pre pestovanie tučníc je z hľadiska klímy začiatok jari. Zvlášť nebezpečné sú slnečné dni s kladnými teplotami vzduchu, po nociach so zápornými teplotami. Toto striedanie teplôt môže spôsobiť odumretie najmä tých prezimovacích púčikov, ktoré nie sú dostatočne hlboko zatiahnuté do substrátu. Po mrazivej noci je substrát zamrznutý. Ostré a už dosť hrejivé slnečné lúče zohrievajú povrch hibernacula a keďže to nemôže zo zamrznutého substrátu čerpať vodu, vysychá. V tomto období je potrebné celú kultúru každé ráno postrekovať vodou a ani pri tomto, časovo náročnom postupe nie je možné zabezpečiť dostatočný príjem vody. Najvhodnejšie je absolútne zaliatie prezimovacích púčikov v ľade. Keď sa vrstva ľadu rozpustí, sú už kladné hodnoty teplôt natoľko stabilné, že môže začať vegetácia. Ďalším faktorom, pôsobiacim v minime, je nízka relatívna vzdušná vlhkosť. Spôsobuje zmenšenie listových ružíc asi o 1/5 v porovnaní s ružicami, ktoré rastú pri optimálnej vzdušnej vlhkosti. Na nedostatočnú relatívnu vzdušnú vlhkosť citlivo reagujú druhy Pinguicula longifolia a Pinguicula vallisneriifolia, ktorých dĺžka listov je takmer o polovicu menšia. Nízka relatívna vzdušná vlhkosť znižuje úroveň tolerancie k vysokým teplotám. Uplatňuje sa tu vzťah, že čím je hodnota vzdušnej vlhkosti bližšie k optimu, tým je rastlina tolerantnejšia k vysokej teplote pri tvorbe hibernacula. Vyžadované ekologické podmienky Pri pestovaní mäsožravých rastlín je dôležité určiť kompromis medzi hodnotami teploty, vzdušnej vlhkosti a slnečného žiarenia. Zvýšenie a udržanie relatívnej vzdušnej vlhkosti sa dosiahne čiastočným uzavretím kultúry sklenenými, prípadne plastovými izoláciami, následkom čoho je prudko sa zvyšujúca teplota, pri zachovaní dostatočnej hustoty ožiarenia. Vetranie zníži teplotu, ale aj vzdušnú vlhkosť. Navyše vetraním je možné teplotu znížiť len na hodnotu blízku vonkajšej teplote. Európske druhy tučníc preferujú teploty 20 - 25° C, čo sa dá dosiahnuť len pomocou klimatizačného zariadenia. To má však veľkú nevýhodu. Vzduch, ochladzovaný klimatizáciou je zároveň vysúšaný. Časť vodných pár sa totiž vyzráža na povrchu chladiacich trubiek alebo lamiel, čím sa jeho absolútna vlhkosť minimalizuje. Takto ochladený vzduch sa pri pohybe z klimatizačného boxu zmieša s teplejším vzduchom prostredia a aj keď je jeho výsledná teplota nižšia, poklesla aj relatívna vlhkosť. V konkrétnom prípade sú takéto technické opatrenia vylúčené nielen z praktickej, ale i z estetickej stránky. Inštalácia vnútorného zvlhčovača je z estetickej stránky takisto vylúčená. Preto sa ako ideálne javí privádzanie chladného a vlhkého vzduchu potrubím. Väčšina európskych druhov mäsožravých rastlín pochádza z južnejších oblastí, kde zimné teplotné extrémy nie sú v takých nízkych hodnotách ako na našom území a konkrétnej lokalite. Teploty pod bodom mrazu môžu spôsobiť lyofilizáciu, prezimovacie púčiky môžu vyschnúť v jarnom období striedania záporných nočných a kladných denných teplôt. Zabrániť lyofilizácii a vysychaniu je možné chránením kultúry pred zápornými teplotami. Dormancia totiž nie je podmienená mrazom, čo dokladujú aj pestovateľské spôsoby prezimovania hibernacúl v chladničke pri 4° C. Vyhrievanie kultúry palivovým teplom nie je prípustné z estetického hľadiska. Elektrické vyhrievanie pomocou odporového drôtu je energeticky nevýhodné, technicky zložité, navyše, každá prípadná porucha je nebezpečná pre rastliny i pre človeka. Riziko straty genofondu pri bežnom skrate je priveľké. Opäť sa javí ako najvýhodnejší variant privádzanie teplejšieho a zároveň vlhkého vzduchu potrubím. Optimálnym riešením je, aby vzduch privádzaný ku kultúre mal počas celého roku relatívne stabilnú teplotu. Zmena teploty privádzaného vzduchu z chladného na teplejší, z jedného jesenného dňa na druhý a z teplého na chladný, z jedného jarného dňa na druhý by mala negatívne následky v podobe narušenia biologických hodín. V konkrétnom prípade je chladný a vlhký vzduch privádzaný z pivnice. Jeho teplota je počas celého roka stabilná a rozdiely medzi letom a zimou sú relatívne malé. Pre rast európskych druhov mäsožravých rastlín rodu tučnica (Pinguicula) je počas vegetácie nepostrádateľná sústavná zálievka vodou obsahujúcou vápnik. Navyše, táto voda musí byť "pohyblivá". V prírodných lokalitách rastú tučnice na mokvavých skalách, kde voda presakuje cez vápenaté horniny na povrch, vytvára vápenaté krusty, alebo mazľavú hmotu, tvorenú zmesou vyzrážaného vápenca a rias. V takomto substráte tučnice korenia a tento substrát je pomaly preplavovaný presakovanou vodou. Pohyblivá voda obsahuje oveľa viac kyslíka ako stojatá a to koreňom tučníc vyhovuje. Bežné oblievanie steny vodou by nestačilo. Táto voda by sa rýchlo zohriala a odparila. Preto je nad kultivačnou stenou závlahová hadica s kapilárami z ktorých v presne regulovanom množstve kvapká voda stabilnej teploty. Táto voda pochádza z tlakovej nádoby, ktorá je dopĺňaná zo studne. Obsahuje dostatočné množstvo vápniku a je bez chlóru. Negatívne pôsobiace látky sú odfiltrované dvomi filtrami. Prvý obsahuje rašelinu a aktívne uhlie a zbavuje vodu chemických nečistôt a druhý je pieskový, odstraňuje mechanické nečistoty, ktoré by inak mohli upchať kapiláry. Technická realizácia diela Táto stena vytvorená pre rast tučníc je už druhým z pokusov pestovať tučnice na vertikálnej konštrukcii. Prvým pokusom bola kultivácia tučníc vo vápenatom substráte udržiavanom priamo na stene pomocou lamiel. Prvá lamela slúžila ako rezervoár a regulátor prívodu vody, ostatné boli zasypané substrátom, ktorý bol v priamom kontakte s cementovými tehlami steny. Táto skutočnosť súvisela s najväčším problémom kultúry. Voda totiž presakovala nielen substrátom, ale aj tehlami a celá stena bola nasiaknutá vodou, čo narúšalo jej statiku a bezpečnosť ľudí, keďže mokré boli následne aj schody vedúce do pivnice. Preto prvým novým nárokom pri stavbe súčasnej kultúry bolo absolútne odizolovanie steny od vody a vylúčenie jej negatívneho pôsobenia. Oddelenie kultúry od steny bolo riešené pomocou konštrukcie (obr. 1), aby tak vznikla umelá stena namontovaná na skutočnej. Konštrukcia je z dubových latiek. Všetky otvory boli presne vypočítané, namerané a prevŕtané ešte pred náterom špeciálnou ochrannou látkou, odolávajúcou vlhkosti a hubám.  Obr. 1: Drevená konštrukcia po zmontovaní Všetky dotykové miesta materiálov (pozinkovaná skrutka + drevo, drevo + drevo) boli počas montáže dvojnásobne chránené pomocou silikónu. Montovanie konštrukcie bolo preto zdĺhavé, trvalo štyri dni. Vrchná matica bola zapustená do vopred vybrúsených jamôk a na vyčnievajúce závity skrutiek boli primontované obkladačky glazúrovanou stranou smerom ku drevu. Miesta dotykov obkladačiek s drevom i navzájom a takisto prečnievajúci koniec skrutky s maticou boli opäť zaizolované silikónom. Substrát pre tučnice tvorí hornina vápencového zloženia - penovec. Vznikol vyzrážaním z vody s vysokým obsahom vápenca a pochádza z okolia Sklabine (obr. 2).  Obr. 2: Sedimentácia vápenca v prírodnej lokalite Túto horninu bolo potrebné napíliť na 4 - 5 cm hrubé pláty a keďže je veľmi krehká, pílenie bolo ručné a trvalo približne päť dní. Okrajové pláty boli hneď pripravené k použitiu, tie stredové bolo potrebné z jednej strany vymodelovať do tvaru pôsobiaceho prirodzene pomocou zubárskej vŕtačky. Takto pripravená hornina bola prilepená na stenu z obkladačiek pomocou cementového tmela, ktorý sa bežne používa na lepenie obkladačiek na stenu. Pred namontovaním celej konštrukcie na vonkajšiu stenu, bolo potrebné jej povrch vyrovnať do presnej vertikálnej roviny omietkou a niekoľkými nátermi fasádnym eternexom. Následne boli presne narysované body uchytenia konštrukcie. V týchto bodoch bola stena prevŕtaná. Na ekvivalentné miesta na konštrukcii boli primontované závitové tyče a umelá stena bola pomocou nich uchytená na stenu skutočnú (obr. 3).  Obr. 3: Konštrukcia po namontovaní na stenu Nasledovala inštalácia závlahy. Pomocou skrutiek a povrazcov bola ponad vrchnú časť steny pripevnená závlahová hadica. Do nej v pravidelných úsekoch popripájané kapiláry dlhé 30 - 50 cm. Kratšie v miestach, kde je stena najširšia, so zužovaním steny sa postupne predlžovali. Po presnom nastavení prietoku, pomocou dĺžok kapilár, boli tieto kapiláry z väčšej časti zasunuté dovnútra hadice a čiastočne dotesnené sekundovým lepidlom. Druhý koniec kapilár bol pripevnený do substrátu (obr. 4, 5, 6).  Obr. 4: Po namontovaní závahovej hadice...  Obr. 5: Závlaha pomocou kapilár  Obr. 6: Konce kapilár sú zasunuté do horniny V závlahovej sústave boli pred hadicou s kapilárami zapojené filtre prečisťujúce vodu (obr. 7). Prvý upravuje vodu chemicky pomocou rašeliny a aktívneho uhlia, druhý čistí vodu mechanicky, pomocou piesku, čím zabraňuje upchatiu kapilár. Filtre boli opticky izolované dreveným masívom.  Obr. 7: Filtre Nasledovala dostavba skalky a modelácia terénu. Na mieste budúceho jazierka bola zakopaná liatinová vaňa a priestor medzi ňou a budúcim rašeliniskom bol vyložený kameňmi. Štrbiny medzi týmito kameňmi boli dôkladne vyliate jemnozrnnou betónovou zmesou a zakryté drobnejšími kamienkami a perlitom tak, aby po nich mohla pretekať voda z rašeliniska do jazierka. Pod vaňou je hrubá vrstva drenáže, kde sa stráca prebytočná voda, vytekajúca z jazierka. Neskôr bola stena obložená drevom a zároveň namontovaná drevená konštrukcia umožňujúca zasklenie (obr. 8).  Obr. 8: Drevená konštrukcia následne po montáži Horné obloženie je z orechového dreva, obloženie vchodu do pivnice je borovicové, nosná konštrukcia je z dubového dreva. Drevo bolo ošetrené jednou vrstvou prípravku Luxol, tromi vrstvami tenkovrstvej lazúry s biocídom a tromi vrstvami lakovej lazúry (Bori). Následne bola konštrukcia, okrem prednej steny, zasklená. Pokračovala detailná modelácia terénu rašeliniska a dôkladné udusanie povrchu, na ktorý bola položená textília, chrániaca fóliu pred poškodením a následne i jazierková fólia. V mieste kontaktu s potrubím, privádzajúcim vzduch z pivnice, ktoré bolo inštalované ešte pred začatím vonkajších prác, bola fólia na potrubie navlečená za tepla pomocou teplovzdušnej pištole (obr. 9).  Obr. 9: Po zasklení a uložení fólie... Nasledovalo uloženie približne 5 cm hrubej vrstvy kyslej, hrubo vláknitej rašeliny. Podľa Fajferlíka (1991) má mať vrstva rašeliny minimálne 60 cm, keďže väčší obsah rašeliny prispieva k vývoju typického prostredia, ale v tomto prípade je tenká vrstva rašeliny dostačujúca, keďže prostredie stabilizuje pretekajúca voda. V tesnej blízkosti steny bolo rašelinisko doplnené ďalším penovcom a travertínom, čím sa vytvoril plynulý prechod a stabilizoval svah. Takisto Fajferlík (1991) neodporúča väčší sklon brehov rašeliniska ako 45°. Približne v strede bola uložená dubová doska, povrchovo neopracovaná, z okrajovej časti kmeňa kôrou nadol. Na túto dosku bol uložený travertínový blok, na spodnej strane zarovnaný. V prípade potreby je možné tento blok dočasne odložiť a z dubovej dosky vykonávať prípadnú údržbu. V tejto fáze bola možná výsadba niektorých nižších rastlín (obr. 11, 12). Liška (2001) tvrdí, že rašelinník (v tomto prípade kalcifilné druhy machov) voľne rozložený na ploche pôsobí prvú vegetačnú sezónu neesteticky. Po výsadbe však machy pôsobili prirodzene, problémy nastali až neskôr, keď sa prejavilo nedostatočné prepojenie kapilarity medzi vrstvou machorastov a rašelinou.  Obr. 11: Krátko po výsadbe machov...  Obr. 12: Pohľad z iného uhla po výsadbe machov Nasledovalo zasklenie prednej steny. Sklá sú v drevených rámoch. Každé sklo je zvlášť odnímateľné (obr. 13). Výpočet vnútorných i vonkajších rozmerov rámov a následne i skiel prebiehal v softvérovom prostredí AutoCad. Pred inštaláciou zasklenia prednej časti rašeliniska boli dokončené posledné úpravy ako napríklad zarezanie prečnievajúcich častí fólie, úpravy penovca, travertínu a machov, doplnenie samorastmi, zakrytie vývodu vzduchu kôrou z korkového duba, vytesnenie škár silikónom, ... Posledným úkonom bolo presné nastavenie prietoku vody a výsadba mäsožravých rastlín.  Obr. 13: Odkladacie diely prednej sklenenej steny Výsledný efekt a prevádzka Najväčšími pozitívnymi faktormi fungovania tejto kultúry sú: 1. Možnosť využitia studeného a vlhkého vzduchu stabilnej teploty. 2. Prístupnosť vody stabilnej a nízkej teploty s obsahom vápnika. 3. Optimálna svetelná expozícia. Pozitíva týchto faktorov sú dostatočnou zárukou prežitia druhov, pre ktoré boli tieto podmienky vytvorené. Všetky druhy sú vysadené s ohľadom na pôvodné podmienky, v ktorých rastú v prírode. Takisto celá kompozícia diela vychádza z týchto lokalít. Vertikálna "mokvavá" stena plynulo prechádza do horizontálnej roviny, rovnako plynulo sa v tomto smere zvyšuje humifikácia, množstvo kalcifilných machov a druhová skladba. Smerom ďalej od miesta prístupu ku stene a rašelinisku je využitá terénna depresia a voda preteká až do jazierka, ďalej preteká do koncovej časti rašeliniska a do okolia presakuje pomocou drenáže pod jazierkom. Z hľadiska prevádzky je najdôležitejšou činnosťou kontrola prívodu vzduchu a vody. Jedine prípadná porucha týchto zariadení môže viesť k ohrozeniu rastlín. Vzhľadom na použitie iba elementárnych prvkov techniky je však pravdepodobnosť poruchy minimálna až zanedbateľná a kontrola má skôr psychologický účinok. V prípade použitia automatických systémov by sa pravdepodobnosť prípadnej poruchy zvýšila. Keďže kultúra bola vytvorená s požiadavkou minimálnej údržby, nie sú nutné každodenné pravidelné zásahy, čo je u kultúry mäsožravých rastlín skôr výnimkou.  Obr. 14: Vnútorná kompozícia pred výsadbou rastlín z pohľadu od záhradnej komunikácie  Obr. 15: Pohľad z opačnej strany  Obr. 16: Koncová časť sústavy pred jazierkom  Obr. 17: Celkový pohľad na dielo Zoznam literatúry FAJFERLÍK, J.: Umělé zahradní rašeliniště v Plzni. In: Amatérské pěstování masožravých rostlin, 1991, číslo 4, str. 6-11. JANČOVÁ, M. et al.: Životné prostredie okresu Topoľčany. 1. vydanie. Topoľčany: Okresný úrad životného prostredia Topoľčany, 1993. 40 s. LIŠKA, J.: Sázení rašeliníku. In: Trifid, ročník 6, 2001, číslo 3, str. 4-6. ŠAMAJ, F. et al.: Zborník prác SHMÚ v Bratislave: Zväzok 33/I, Klimatické pomery na Slovensku, vybrané charakteristiky. 1. vydanie. Bratislava: Alfa, 1991. ISBN 80-05-00888-0 |