Neznáma Pinguicula vulgaris

Bolo to dávno. Začiatkom júna Anno Domini 1995. Oslavovali sme tetine narodeniny na chate v jednej dedinke v Malej Fatre. Ako to už býva, na prechádzke, vtedy som ani nevedel ktorým smerom, náhodou som natrafil na lokalitku tučníc Pinguicula vulgaris. Plošne bola lokalita veľmi malá. Pramienok presakoval z podložia, medzi stromami na hranici lesa a po pár metroch končil v potôčiku na lúke, okolo ktorého som už tučnice nevidel. Rastliny boli tesne pred kvitnutím. Zaujal ma jedinec väčších rozmerov a urobil som jednu "fotku" (vtedy som nemal čím fotiť, tak som používal cameru obscuru značky Smena). O rok neskôr som vysadol na bicykel a vrátil som sa na to miesto asi koncom júna, že si pozriem kvety a snáď sa mi podarí urobiť záber, na ktorom nebude tučnica ani sčasti zakrytá šmuhou, ktorú si občas moja Smena dovolila uštedriť grátis. Farba kvetov ma zaujala. Teda hlavne rozmiestnenie farebných variácií. Nachádzali sa tu malé skupinky, na ploche s priemerom asi 40 cm, s rovnakým farebným odtieňom. Kúsok ďalej ďalšia skupinka s inou farbou, jedna väčšia, iná menšia, ... Plynulý prechod farieb od bielych korunných lístkov po fialové, ale v rámci jednotlivých mikroskupiniek bola farba kvetu konštantná. Všade navôkol neskutočné množstvo orchideí. Sedem "fotiek" a šlo sa domov. (Kvôli zrozumiteľnosti zvyšného textu nazvime túto lokalitu Lokalita 1.)

Toľko z ďalekej minulosti. V minulosti bližšej, teda koncom mája 2002 sme sa s Jiřím Sedlářom vybrali po lokalitách mäsožravých rastlín v Turci. Napadlo ma, dávno som nebol na tejto lokalite, stavíme sa. Cestu som si už presne nevedel vybaviť, lenže na miestach sa väčšinou rozpamätávam a teda som nepredpokladal, že by mohlo hľadanie lokality predstavovať nejaký problém. Lenže sú to už roky a ani pamäť už tak neslúži a tak sme blúdili po lese, kontrolovali každý mokrý kút, samozrejme, do doby, kým sme sa to nerozhodli vzdať. Hľadám vhodné miesto na otočenie veľkého auta až kým nevidím veľkú žltozelenú placku so svietiacim obrovským bielym kvetom. Chýbal už len neónový nápis: "Pinguicula here!". Malá lokalitka veľkých tučníc. Pramienok silne vápenatej vody (na bridličnatom podloží!) končiaci po pár metroch v kaluži pri ceste. Voda presakovala popod cestu a ústila asi 40 m nižšie v potoku. Zaujímavé je, že od cesty až po potok tučnice nerástli (iba jedna pri potoku). Nad cestou rástlo niekoľko jedincov (cca 100) na dvoch miestach, pri prameni v polotieni a kúsok ďalej rástla skupinka priamo exponovaných tučníc na malej plôške (1 m) v štrkovej suti pri ceste. Ich veľkosť bola úctyhodná, asi 8-10 cm v štrku na priamom slnku, až 10-13 cm v polotieni. A to ešte nie je to najzaujímavejšie. Všetky kvety na lokalite mali rovnakú farbu korunných lístkov - bielu. Teda čistá populácia Pinguicula vulgaris var. bicolor a zaslúžila by si aj "Giant". Porobilo sa pár fotiek a "expedícia" pokračovala na iných lokalitách. (Kvôli zrozumiteľnosti zvyšného textu nazvime túto lokalitu Lokalita 2.) O týchto tučniciach sme mnohokrát diskutovali. Jiří po zhliadnutí lokalít s výskytom celej škály prechodov medzi typovou P. vulgaris a varietou bicolor vyslovil tézu, že "bicolory" sú všeobecne väčšie ako typová Pinguicula vulgaris. Je teda gén, spôsobujúci opačné farby kvetu v priamom súvise s veľkosťou listovej ružice? Alebo je to len náhodné zdanie bez logického súvisu? Premýšľajúc nad týmito otázkami, našiel som staré neostré "fotky" z Lokality 1 (1996). Vtedy som sa rozpamätal (žiaľ, nie na cestu, ale) na veľkosť jedincov a biele fľaky (kvety) na fotkách boli také veľké ako na Lokalite 2. Odpovediam na moje otázky by pomohlo znovunájdenie Lokality 1 a porovnanie veľkostí ružíc aj kvetov medzi klasickou P. vulgaris a P. vulgaris var. bicolor na tejto lokalite.

Aj takéto "foto" z roku 1996 indukuje silnú motiváciu nájsť lokalitu. Biela škvrna nad žltozelenou je kvet tučnice.

     December 2002. Neutíchajúca zvedavosť ma vyhnala hľadať Lokalitu 1 aj v zime. Skôr nebol čas a chcel som využiť faktor zníženého pôsobenia vegetácie a spomenúť si na cestu podľa rázu krajiny. Neúspešne. S rukojemníkom Jiřím Sedlářom sme aspoň navštívili Lokalitu 2. Začiatkom decembra bolo problémom nájsť aj toto miesto a ešte väčším, nájsť hibernaculum tučnice. Sneh zatiaľ nebol, ale ani po uschnutých listoch alebo kvetných stvoloch nebolo ani stopy. Prstami som sa prehraboval na mieste, kde cez sezónu zakrývali listy tučníc väčšinu plochy a ledva som našiel jediné hibernaculum. Ostatné boli, zrejme, veľmi hlboko.

     Jún 2003. Ani som nestihol opraviť defekt na bicykli po návrate z mikrocykloexpedície zo Záhoria a rozhodol som sa práve neobsadené dva dni opäť venovať znovuobjaveniu Lokality 1. Z autobusu som i s bicyklom vystúpil v Slovenskom Pravne, odtiaľ boli všetky transporty v réžii nôh. Bolo asi 10 hodín. Smeroval som do Turčianskych Teplíc, kde som sa zbavil batožiny a odtiaľ po Turci rovno do hôr centra Lučanskej časti Malej Fatry. Na okraji lesa som zaparkoval bicykel a rýchlym krokom som sa vrhol plošne prečesávať všetky lesné chodníky, cestičky a vodné toky z jednej strany oblasti, ktorá prichádzala do úvahy. Výsledkom bola jedna pekná soldanelka rastúca na vyvrátenom koreni v blízkosti vodopádu nájdená po poriadnom stúpaní. Nič požierajúce živočíšnu bielkovinu. Fyzicky vyžmýkaný sa vraciam aspoň k Lokalite 2, aby som si pripomenul ako vyzerá tučnica a zhodnotil ich stav v júni. Jediným pozitívom dňa sa stalo zhliadnutie môjho veľkostného rekordu druhu Pinguicula vulgaris in situ: 14,5 cm. Krásny exemplár s množstvom rovnomerne rozložených listov v relatívne súmernej ružici. Rástol v bridličnatej drti v jarku pri ceste. Škoda len, že som nemal so sebou foťák. - Našťastie som so sebou nevláčil ťažký foťák, čo by ešte viac prehlbovalo moju fyzickú vyčerpanosť, takže bola moja ľútosť nad ušlým záberom zmiešaná. Začalo sa stmievať a čakalo ma ešte pár desiatok kilometrov do Teplíc. Po zotmení sa teplota výrazne znížila a to paradoxne znížilo pocit únavy v nohách. Vyčerpanie sa však prejavilo po návrate o 22:15 mojou teplotou 38,7° C, z čoho plynula obava ako prejdem nasledujúci deň necelých 70 km do Veľkých Bielic. Zrejme sa mi snívalo o tej veľkej tučnici a tak som bol ráno v pohode.

     7. august 2003. V predstavách idem do Dedošovej doliny Veľkej Fatry, no v reáli prechádzam sídliskom v Turčianskych Tepliciach. Predstavy trhá vzdialený hlas: "Mišo!" Nie, to nie je možné, veď v Tepliciach už skoro vôbec nebývam, kto už by na mňa volal. "Mišo," ešte raz. Otáčam sa. "Fraxo!" Dobrý priateľ, s ktorým som sa v posledných mesiacoch ledva stretol v Nitre, kde študuje a ja onehdá tiež. Po pár hodinách sadáme na bicykle a ideme do Dedošovej. Len konštatujem stále sa zhoršujúci stav populácie Pinguicula vulgaris na miestach, kde sa pasú kravy a kde pred pár rokmi rástli dovtedy mne známi najväčší jedinci Pinguicula vulgaris na lúke pri potoku, koreniaci v čistej hline. Pár fotiek Pinguicula alpina počas stmievania a neskorý návrat domov. Dohodli sme sa, že nasledujúci deň pôjdeme hľadať Lokalitu 1 opäť spoločne.

     8. august 2003. Dopoludnia prebieha dokončovanie príprav, hlavne zásobovanie potravinami. Okolo obeda nastupujeme s Fraxom (vlastným menom Peter Filipčan) do škodovky. Onedlho sme pri cieli. Počas Fraxovho rozprávania o autonehode našich spoločných priateľov míňam odbočku. Vzápätí si to uvedomujem, no kvôli neprehľadnej ceste sa otáčam až ďalej. Z okna si všímam vlhkomilné spoločenstvo rastlín. Je zrejmé podľa tmavých úzkolistých tráv, ... Máme čas, stavíme sa. A tu sa to vlastne začalo. Medzi cestou a potôčikom je pás vlhkej lúky. Hneď pri aute v jeho strede badám tri tučnice. Pár metrov (až desiatok) okolo však nič. Kus vyššie nachádzam na lúke ďalšie tučnice. Priamo exponované a výrazne veľké. Sme niekde blízko. A ďalšie. Vraciam sa smerom k autu a pokračujem nižšie po toku. Z pamäte sa vybavuje fragment spred ôsmych rokov. Cesta, lúka, potok, svah, časť zalesnená, časť voľná, orchidey. Niečo podobné vidím pred sebou. Všade sú suché kvetné stvoly orchideí. Idem ďalej. Pramienok presakuje z podložia, medzi stromami na hranici lesa a po pár metroch končí v potôčiku na lúke. Tučnice. Áno, som tu, na Lokalite 1. Krvný obeh zaplavujú endorfíny a expozíciu fotoaparátu strieda natiahnutie uzávierky. Na mape vidíme, že potok má niekoľko prameňov a nie sú extra ďaleko. Rozhodujeme sa, že ich preskúmame. Auto parkujem na rázcestí štrkom vysypaných lesných ciest. Nasleduje neskorý obed, samozrejme na kufri auta. Akcia je vopred zhodnotená ako vysoko pozitívna a diskusiu prerušujú len dlhé explózie smiechu. Preberáme zábavnú TV reláciu Uragán a z nej Pamelu Anderson: "Viem opravit záchod ked teče." Po jedle nasleduje cez basketbal po plynulom prechode cez smiechy hokej a vo Fraxovej hlave sa prehráva euforický moment zisku tretieho zlata českého hokejového tímu. "...sme po třetí krát mistři světa, vítej zlatý hetriku!" Počas týchto slov sa pozerám na kopu nasypaného štrku pri ceste a čo nevidím. Miniatúrne tučnice. Dnes už tretie. Pridávam sa: "Vítej zlatý hetriku!" Keď sme sa konečne dosmiali, pozeráme okolie a ani pri potoku ani inde viac tučníc nie je. Fotíme a ide sa k 1. prameňu. Na mieste, kde sa potok oddeľuje od cesty nachádzame na malej rozbahnenej plôške tučnice. Samozrejme, extra veľké ako sme dnes "zvyknutí". Ideme ďalej proti prúdu, ale tučnice sa postupne vytrácajú. Ale len do počtu. Stále nachádzam väčšie a krajšie. Gradácia veľkostí ide súbežne s gradáciou nálady. Chvíľu nič mäsožravé nevidím. Aj Fraxo fotiaci na digitál zaostáva. Zrazu sa niečo žltne. Vlastne žltozelenie. Asi metrový porast tučníc. Tvoria v ňom výrazne dominujúci druh. Len málo lístkov tráv prerastá cez masu tučníc. Kolektívny lov. Napravo od tohto spoločne loviaceho kolektívu je na machovom vankúši pár individualistov. Beriem mierku mapy a meriam najväčšieho z nich. Tá "placka" má 17 (slovom sedemnásť) cm. Parádička. Ďalšou zaujímavosťou je, že inde už majú tučnice vysypané semená zo suchých toboliek, tu sú ešte tobolky nezrelé. Navyše, pri takej veľkosti ružice ich mohlo byť aj viac a nie len tri na najväčšej rastline. Lenže okrem toho z ružíc vyčnievali aj suché stvoly s prázdnymi tobolkami, ktoré určite neboli z minulej sezóny. Teda rastliny na tejto lokalite majú dve etapy kvitnutia a tvorby semien. Pokračujem proti prúdu jarku, ktorý smerom vyššie postupne slabne a stráca sa v napadanom lístí. Vraciame sa späť, prechádzame okolo auta a smerujeme k prameňu 2.

     Rozprávková nálada je ešte viac umocnená rozprávkovou chalúpkou, domčekom na čistinke hlboko v horách, okolo ktorého prechádzame. Tak tu by som chcel bývať. Po chvíli chôdze zostupujeme cez lesný porast opäť k potôčiku. Malebné údolie, ani si nevšímam, že kráčam s mokrými nohami priamo vo vode. Tučnice na seba nenechávajú dlho čakať. Nachádzam veľký trs trávy, na vrchu ktorého rastie skupinka tučníc, o kúsok ďalej je ďalší veľký chumáč radiálne sa rozrastajúcich trávnych listov a v jeho strede dominantne rastúca tučnica, ktorej listy sú ako oštepmi poprerážané listami trávy. Jeden záber strieda druhý. Za každou urobenou fotkou nachádzam ešte krajšiu tučnicu na ešte fotogenickejšom mieste. Tučnice rastúce na rozpadajúcich sa kusoch dreva sú akoby rozložené okolo jarku. Jeden väčší kus dreva spadol cez potok, čím tvorí malý vodopád. Na jednej jeho strane rastie v hrči machu skupina tučníc. Ďalšie rastú na brehoch jarku v tých najzaujímavejších kompozíciách. Tak ako postupujeme stále vyššie, zvyšuje sa ešte viac netradičnosť miest, v ktorých tučnice korenia. Postupne prestávam fotiť, lebo už neviem, ktorý záber urobiť skôr. Navyše sa filmové políčka jediného filmu (pesimistická prognóza) rýchlo míňali. K prameňu som došiel oveľa skôr ako Fraxo, ktorý fotografoval o kus nižšie. Uchvátený poslednými kompozíciami bežím dolu za Fraxom a priebežne premýšľam, ktorú tučnicu ešte vyfotím, kým ešte je svetlo. Fraxa som pourgoval, nech to tu dole zabalí, nemá cenu riskovať nedostatok svetla, lebo tam hore, ... Vybehli sme hore a chytali posledné zvyšky svetla do objektívov. Tučnice tu rástli v puklinách veľkých oblých balvanov, ktoré síce boli pri vode, ale ich povrch bol suchý. Jeden balvan a na ňom jediná prasklina a v nej jediná tučnica. Rozhodol som sa, že na tejto lokalite musím nakrútiť film. V úžasnom psychickom rozpoložení schádzame dole, robíme posledné zábery s osem sekundovými časmi. Už sa teším, ako to tu bude vyzerať počas kvitnutia. Pomaly prichádzame k autu. Je už úplná tma a tak plánovaný presun k Lokalite 2 odkladáme na ráno. Živá a dlhá diskusia je len mierne tlmená prežúvaním večere a vracajúcimi sa pocitmi z lokalít. Rozfotografovaní hľadáme, čo by sa ešte dalo potme vyfotiť. Poslúžil Mesiac na oblohe. Budíček naplánujeme na štvrtú, lebo Fraxo si chcel vyfotiť Mars v horách, kde nie je "odpadové" svetlo s miest. Ja som zvolil pohodlný spánok v stane, Fraxo komfort vyššej teploty v aute. Zrejme urobil lepšie, lebo ja som po stres vyvolávajúcom bubnovaní nočného motýľa na stenu stanu dlho nemohol zaspať. Navyše som mal stan postavený na šikmej ploche (jediné vhodné miesto mimo cesty) a tak som sa celú noc kĺzal dole. Ráno zisťujeme, že digitál už nemá dosť energie a tak sa pomaly zahrievam na pracovnú teplotu, nasadáme do auta a ideme na Lokalitu 2. Možno ešte bude v dobrom stave tá 14,5 cm tučnica. Vtedy bola veľmi súmerná, mohla by byť dobrá fotka, ... Lenže obloha je mierne zatiahnutá. Spomenul som si, že od roku 2001 z piatich mäsožravkárskych výprav nepršalo len na jednej z nich a na tejto sme už mali šťastia neúrekom, čo mi je podozrivé. Prichádzame k Lokalite 2. Auto kvôli zákazu vjazdu nechávame nižšie. Počas niekoľko minútovej chôdze po horskej ceste sa oblačnosť rozpadáva. Na lokalite rozkladám statív, pripravím kompozíciu a vyšlo Slnko. Kto vie, kedy sa tu zas dostanem takto zavčasu ráno. 14,5 centimetrová tučnica je už mierne asymetrická, obžraná od slimákov, no ešte stále krásna. Po pár záberoch pri nás zastavuje auto lesákov, chlapík nám oznamuje, že od včera platí zákaz vstupu do hôr (kvôli požiarom) a odchádza. Ešte rýchlo jedna fotka a ideme do dediny. Ako správni mäsožravkári nemáme rastlín nikdy dosť a premýšľame, kde by sme ešte našli nejakú tú tučnicu. Zháňame batérie do digitálu a pečivo, čo sa podarilo už v druhom obchode. Podozrivo nízka cena batérií, 9,50 Sk, naznačovala, že pochádzajú zrejme ešte zo socialistických zásob. Na mape vidím cestičku, na ktorú môžeme odbočiť po ceste domov, a ktorá vedie popri potoku do lesa. V reáli sme ju dva krát minuli, ale našli sme ju. Ideme autom po lesnej ceste. Na mieste, kde sa dalo zaparkovať vypínam motor a pokračujeme peši. Nálada je aj po rýchlom spánku vynikajúca a nepokazilo nám ju ani to, že som kľúče zabudol v zamknutom aute. Otvárame dvere kúskom dreva, berieme veci a ideme ďalej. Krajina sa úplne nezhoduje s mapou, preto váhame, či sme naozaj tam, kde sme chceli byť, ale to nevadí, pretože o chvíľu vidím opäť tučnice. Malá hromádka suchých bukových listov a spomedzi nich vyrastá pekný exemplár Pinguicula vulgaris, ktorý nám pripomína fotku Nepenthes ampullaria z knihy Zdeňka Ježka. Pár ďalších jedincov rastie na brehu potoka, v čistom vápenatom štrku i v machu. Ešte že sme sa neotočili skôr. Nové baterky vydržali štyri fotky (s päť minútovými prestávkami), ani nevládali zatiahnuť objektív späť. Čas návratu bol vopred stanovený a tak končíme a ide sa domov. Plná hlava tučníc ostane "zatučnicovaná" mnoho dní. A vôbec nevadí, že je to všetko "obyčajná" Pinguicula vulgaris.

fotky

z poslednej

lokality

Tak táto posledná akcia dopadla perfektne. Tučnica na každom kroku, a každú chvíľu zaujímavá stále viac. Čo myslíte, oplatí sa vyliezť z brloha?

Pozn.: Autor v záujme ochrany tohoto genotypu odmieta zverejniť akýkoľvek opis miesta jeho výskytu.