Za európskymi tučnicami

V dňoch 3. - 5. mája 2002 som sa ja, Ondrej Števko, Michal Parvanov, Andrej Devečka a Jiří Sedlář vybrali za európskymi tučnicami. Expedícia nebola príliš bohatá na druhy, zaujímavá však určite bola, čo sa týka variability.

Celé sa to začalo v noci na piatok 3. mája. Expedícia vyrážala z okolia Partizánskeho a to ju už tvoril Ondrej, Jiří a samozrejme náš "šofér" Mišo, ktorý celú cestu šoféroval, za čo ho musím nielen ja vyzdvihnúť. Prvou zastávkou bolo benzínové čerpadlo na diaľnici neďaleko Trnavy, kde sme sa pridali zvyšní, povedzme Andrejovia. Aj keď sme mali spočiatku strach, či sa všetci zbalíme do kufra, nakoniec to naše Daewoo Racer v pohode zvládlo. Potom sme sa už mohli vydať v kľude na cestu. Hraničným priechodom Jarovce sme opustili Slovensko a vstúpili do Rakúska. Cez Eisenstadt sme sa dostali na diaľnicu smerom na Graz, pričom cesta ďalej pokračovala cez Villach. Cesta Rakúskom bola naozaj krásna. Všade navôkol sa týčili kopce Álp, pričom cesta ich pretínala množstvom tunelov. Asi o jedenástej sme prekročili pomyselnú hranicu medzi Rakúskom a Talianskom. Asi by sa už zišlo prezradiť, čo nás do Talianska tak ťahalo. Mala to byť lokalita novo opísanej tučnice Pinguicula poldinii (mnohí ju poznáme pod dočasným názvom P. carnica). To bola vlastne perla celej expedície. P. poldinii je nový druh objavený len pred pár rokmi Liviom Poldinim, popísaný ešte len v roku 2001 švajčiarskym expertom na tučnice Jürgom Steigerom. Termín expedície bol vybraný tak, aby sme tento klenot prírody videli kvitnúť priamo na lokalite. Je to endemit pohoria Karnské Alpy na severe Talianska. A tam sme mali aj namierené. Z Tarvisia sme mierili na Carniu a odtiaľ to bolo už len pár desiatok kilometrov na lokalitu. Z dôvodu ochrany tohto endemitu sa ďalej o polohe lokality nechcem príliš rozpisovať. Lokalita mala byť priamo pri ceste na mokvavej skale. Skaly boli pri ceste stále, mokvavé miesta však neboli časté a hľadanie takéhoto bolo pomerne problematické, pretože jemný dážď spravil mokrý každý kúsoček skaly. A tak sme často naleteli na lacný trik fialovej globularie (Globularia sp.), pretože P. poldinii kvitne tiež fialovými kvetmi. Pokračovali sme ďalej po serpentínke, počas ktorého sa naskytoval výhľad na Karnské Alpy. Náhle sme však vykríkli. Na skale nad studničkou sme objavili kvitnúcu P. alpina. Vedeli sme, že sme blízko, lebo táto mala údajne rásť pri P. poldinii. P. alpina nemala kvet s 2 žltými škvrnami na spodnom trojlaločnom pysku, ale iba s jednou žltou škvrnou na spodnom pysku pri báze korunnej rúrky. Prešli sme niekoľko desiatok metrov a v tom sa nám na ľavo od cesty naskytol úžasný pohľad. Skala porastená P. poldinii v plnom kvete. Tá husto kvitnúca masa fialovej sa jednoducho nedala prehliadnuť. Rástli pri ceste na dĺžke asi 150 metrov, pričom jedno miesto o dĺžke asi 5 metrov malo užasnú koncentráciu týchto rastlín. Rastliny mali rôznu veľkosť, listy boli zelené, načervenavé až krvavo červené. Dorastali aj 10 cm v priemere, väčšinou však menej. Kvitli fialovými kvetmi s bielym poľom pri vstupe do ústia korunnej rúrky. Boli veľké asi 2,5 cm, teda značne väčšie ako u nás kvitnúce druhy. Na rastlinu pripadali maximálne 3 kvetné stvoly.

Obr. 1: Pinguicula poldinii - kvet
Alpiny rástli skôr na obvode lokality, zatiaľ čo poldinky sa nachádzali v centre. Na určitých miestach rástli spolu P. poldinii a už odkvitnutá P.alpina (tú sme bezpečne rozoznali podľa zahrotených semenníkov, zatiaľ čo P. poldinii má semenníky guľaté), krížencov sme však nepozorovali. Mokvavá skala na ktorej tučnice rástli bola sekundárneho pôvodu (t.j. vznikla ľudskou činnosťou). Vznikla pri výstavbe cesty. Ponad tento skalný múr sa dalo vyjsť. Svah bol porastený krovitou a stromovitou vegetáciou (napr. Pinus nigra) a na odkrytých miestach, čo i len trocha vlhkých tu rástla tiež. Častý bol tiež horec Gentiana acaulis. Tučnice boli zrejme splavené z tejto primárnej lokality na skalné steny pri ceste. Takto sa zrejme zviditeľnili, čo prispelo k ich objavu. Rástli na skalách v spoločnosti machu alebo trávnatej vegetácie. Je naozaj zaujímavé, že i v dnešnej dobe sa dajú v Európe objaviť nové druhy rastlín. Vpravo od cesty v údolí sa nachádzala krásna divoká rieka, zrejme prítok Tagliamenta, ku ktorej sme tiež zišli. Tučnice tu už nerástli. Našli sme tu akurát dvoch jedincov salamandry škvrnitej (Salamandra salamandra). Na lokalite sme boli pár hodín a pofotili ju. Nachádzala sa v nadmorskej výške asi 500 m n. m.

Obr. 2: Pinguicula poldinii na lokalite
V ten deň sme ešte mali namierené do Slovinska. Z Carnie sme sa pustili na talianske hranice smerom na Krajnsku Goru. Aj keď talianski colníci dlho rozmýšľali čo s nami spravia, nakoniec nás pustili bez toho, aby nás vykladali. Pri ceste na Krajnsku Goru sme navštívili rezerváciu Zelenci, kde pramení rieka Sava. Pred nami sa naskytol krásny pohľad na jazierko s modrozelenou vodou. V pozadí sa týčila mohutná hora Jalovec, ktorá ešte väznila posledné zvyšky snehu. Rezervácia bola sprístupnená verejnosti po pohodlných lávkach, ktorej súčasťou je aj veža s vyhliadkou. Začali sme skúmať rašelinisko o trošku ďalej. Údajne sa tu mali nachádzať až štyri druhy MR. Skutočný raj pre mäsožravky. Pretože bol ešte len máj, rosičky sa hľadali pomerne ťažko. Ešte len sa rozvíjali z hibernákul. Všeobecne možno povedať, že Drosera rotundifolia sa prebúdza o čosi skôr ako D. anglica, čo sme mohli vidieť na vlastné oči. Našli sme ich len vďaka minuloročným kvetným stvolom. Rástli ako ináč - na rašelinníku. Z bublinatiek tu mala rásť U. minor a U. vulgaris. Hľadanie turionov v studenej vode však nebolo úspešné a k hľadaniu P. alpina v lesíku o hodný kus ďalej sme sa ani nedostali, pretože sa začalo silne stmievať a my sme pred sebou mali ešte jednu návštevu. Z lokality sme odchádzali asi o dvatsiatej a namierené sme mali po diaľnici na hlavné mesto Slovinska - Ljubljanu. Očakával nás Jure Slatner, slovinský pestovateľ mäsožravých rastlín, ktorý nám zabezpečil program na ďalší deň. Jure Slatner býva v rodinnom dome v Trzini neďaleko Ljubljany. Prišli sme k nemu krátko po deviatej a hneď sme si prezreli skleník. Väčšinu obyvateľov skleníka tvorili kaktusy, no bol tu i predmet nášho záujmu. Krásne sarracénie, drosery, dionaey, no najviac nás asi nadchli nádherné heliamphory v plnom kvete. Volne na záhrade mal niekoľko krížencov rodu Nepenthes a po boku skleníka malé rašelinisko so S. purpurea. Chvíľu sme pobudli na záhrade, čo to sme prehovorili, a potom sme odišli hľadať nocľah. Jedenásť hodín je na hľadanie dosť neskoro, pretože treba poznamenať, že v noci býva pomerne tma. Nakoniec sme našli opustený lom. Už v ten večer sme zistili, že lom patrí zrejme miestnym narkomanom, keď sme našli niekoľko pomôcok, ktoré túto činnosť umožňujú.

Nasledujúci deň sa začal ako vždy vstávaním. Už o deviatej sme opäť navštívili Jureho Slatnera. Po krátkom posedení sme sa vybrali na cestu. Mal vlastné auto, a preto sme sa už nemuseli tlačiť piati v jednom. Na pláne bola lokalita Pinguicula alpina, ktorá i napriek tomu, že rastie v tieni, je celá červeno sfarbená. Z Ljubljany sme teda išli smerom na Krajn a odtiaľ do Trnovca. Odtiaľ to bolo už len pár kilometrov na lokalitu. Cestou na lokalitu sme našli niekoľko vstavačov mužských (Orchis mascula) a pri potôčiku sa našli i tučnice alpínske. Tieto boli bežne zelené. O chvíľu sme sa už škriabali po skalách. Pohľad na vápencové steny na ktorých tučnice rástli, dokresľoval malý dvojstupňový vodopád. Ten najskôr padal asi z 10 metrovej výšky, potom pokračoval chvíľu miernym spádom a následne znovu padal z asi takej istej výšky. Tučnice tu rástli priamo v hornine, ale tiež v sprievode vegetácii na substráte. Prvý pohľad bol úžasný. Ako keď vidíte kvitnúť snežienky, jednoducho množstvo bielych kvetov. Tučnice tu dorastali naozaj robustné, miestami mali aj 10 cm v priemere a na rastlinu pripadalo aj 7 kvetných stvolov. Tá farba tučníc však bola úžasná. Na červenej listovej ploche oveľa lepšie vyniknú kvapôčky lepivého sekrétu. Červené boli i kvetné stvoly. Mnohé z tučníc už odkvitli a mali vytvorené semenníky plné semien (zatiaľ nezrelých), tie čo kvitli, vykazovali určitú variabilitu. Ústie korunnej rúrky bolo vždy žlté (obr.3b) a variabilita spočívala v tom, že žltá farba sa miestami vylievala na celý stredný lalok spodného pysku, ktorý tým získal bledožltý nádych. Kvet nemal žiadne 2 žlté škvrny na aké sme u tohto druhu zvyknutí napríklad na Slovensku (obr.3a). Lokalita bola v nadmorskej výške približne 600 m n.m. Keď sme zliezli z týchto stien, našli sme po boku chodníka malú zato hustú skupinu P. alpina tentoraz už normálnych zelených rastlín. Z lokality sme sa vracali smerom na Ljubljanu. Z Ljubljany sme mierili smerom na Rakitnu, kde mala byť ďalšia údajná lokalita P. alpina. Na tejto lokalite bolo oveľa chladnejšie (800 m n.m.). Pred nami sa naskytol pohľad na jazero a kúsok za ním sa nachádzala lokalita nie moc typická pre tento druh. Rástla na vlhkej lúke pod uschnutou minuloročnou vegetáciou. Sprievod jej na lúke robili záružlie močiarne (Caltha palustris), prvosienka bezbyľová (Primula vulgaris) a horec jarný (Gentiana verna). Kvety sú tentoraz úplne biele s výnimkou malej žltej škvrny na spodnom pysku pri vstupe do korunnej rúrky (obr.3c). Žltá farba však nesiahala do vnútra korunnej rúrky ako na predchádzajúcej lokalite. Rozmery rastlín sú menšie, asi 5 cm v priemere. Všeobecne možno povedať, že menšie rozmery dosahujú rastliny na výslní.

Obr. 3: Variabilita kvetu Pinguicula alpina
A: Tatry, Slovensko     B: Trnovec, Slovinsko     C: Rakitna, Slovinsko
(kresby Andrej Pavlovič)
     Ďalšia lokalita pri obci Logatec v nadmorskej výške asi 500 m n.m. bola P. vulgaris, ktorá rástla na kamennom chodníku. Ešte nekvitli, ale na niektorých rastlinách sú už vyvinuté fialové kvetné puky. Toho dňa sme navštívili ešte jednu lokalitu P. alpina neďaleko Bledu vo výške asi 460 m n.m., čo je pomerne nízko (na Slovensku sa vyskytuje najnižšie vo výške asi 500 m n.m. pri obci Bešeňová). Cesta krátkym lesíkom nedávala poznať, že by sme mali vidieť P. alpina. Krátko za ním sa však pred nami ukázalo miesto s travertínovou kopou, ktorou pretekala voda. Pohľad akurát kazilo neďaleké smetisko. Na travertíne a vo vegetácii rástla všade P. alpina. Červené i zelené rastliny v kvete opäť bez akýchkoľvek dvoch žltých škvŕn, iba s jednou pri vstupe do korunnej rúrky, pričom žltá farba siahala až do nej. Rastliny, ktoré rástli na travertínovej kope vystavené slnečným lúčom, boli červeno sfarbené a celkovo menšie (asi do 6 cm). Ak rástli v tieni sfarbili sa do zelena a dorastali až 10 cm v priemere. Na travertíne rástla v sprievode prvosienky pomúčenej (Primula farinosa). V ten večer sme sa s Jurem rozlúčili a mierili sme do Rakúska smerom na Klagenfurt. V tento deň nás na každej lokalite okrem poslednej stihol dážď. A nielen v tento. Počasie bolo celkovo na nič. Mokré foťáky, dlhé expozicie, mokré jednoducho všetko, auto slúžilo ako veľká sušiareň. Miestami bol v ňom tak vlhký vzduch, že pascu by tu spravil i ten najnáročnejší Nepenthes. Slnko vyšlo akurát na poslednej lokalite, jeho posledné lúče však osvetľovali iba neďalekú plochu smetiska. Tú sme však fotiť neprišli. Cesta zo slovinských hraníc do Klagenfurtu je nádherná. Krásna serpentínka. Nocovali sme na odpočívadle pri Twimbergu. Nasledujúci deň v nedeľu je pred nami Rakúsko. Hoci sme nevedeli o žiadnych konkrétnych lokalitách, neodradilo nás to ich hľadať. A tak sme išli čiastočne na slepo. Tabuľa na ceste ukazovala nápis Wasserfall, čiže vodopád. Povedali sme si, že ho navštívime. Stál na súkromnom pozemku, a preto bolo treba zaň zaplatiť 2 eurá, ale stál za to. Aj ten pes Cora bol asi v cene, k turistom sa celkom túlil a žil asi len z ich štedrosti. Vodopád bol 70 metrov vysoký a sprístupnený lávkami pre turistov. Nachádzal sa v nadmorskej výške asi 1100 metrov a o hodný kus vyššie rástli tučnice P. vulgaris. Pretože rástli značne vyššie ako rastliny z Logatca, boli aj omnoho menej rozvinuté. Hibernakulá sa ešte len rozvíjali. Pokračovali sme smerom na Murau a odtiaľ na horský priesmyk St. Nikolai. Po ceste sme objavili rašelinisko, a tak sme okamžite vystúpili. Nerástlo však v ňom nič mäsožravého. Na rašelinisko mali zrejme prístup hospodárske zvieratá, pretože bolo značne hnojené ich výkalmi. Pokračovali sme v ceste až sme zastavili a terén sme sa rozhodli skúmať peši. Popri vyšľapanej ceste zurčal potôčik. Opäť sme našli tentoraz omnoho menšie rašelinisko. Znova bez akejkoľvek mäsožravosti. Blízko rástla akurát Soldanella alpina, ktorá určite poteší srdce botanika. Ako sme tak šľapali, po pravej strane sa rozprestieral mohutný svah pokrytý suchou minuloročnou trávnatou vegetáciou, ktorá vyššie prechádzala až do skál s jej ostrovčekmi a so zvyškami snehu. Z tohto svahu tiekli malé stružky vody. Aké povedomé. A tak sme sa po tomto svahu začali štverať, hoci jeho sklon bol úctihodný. Na skalách ako aj v pôde rástla P. vulgaris. Rozvíjala sa z hibernákul. Zaujímavá bola nadmorská výška v ktorej vulgariska rástla (1630 m n.m.). Nie je to však nič ojedinelého, literatúra udáva, že v Alpách sa vyskytuje až do 2300 m n.m. (Randuška D., Križo M.,1986: Chránené rastliny, Príroda, Bratislava). Ešte vyššie rástla P. alpina na kryštalickej bridlici. Potom sa chvíľu nevyskytovali žiadne tučnice, až o čosi vyššie sme znova narazili na P. vulgaris. To už bolo nad 2000 m n.m. Zastihla nás nepríjemná búrka s krúpami, pričom teplota pomerne poklesla. Zmokli sme do nitky. Vrátili sme sa do auta a boli sme pripravení na cestu domov. Okolo Leobenu, cez Mattersburg na Bratislavu. Michal bol už zo šoférovania veľmi unavený, a tak ako sa stala benzínová pumpa pri Trnave miestom kde sme sa všetci zišli, stala sa aj miestom kde sme sa rozišli, aspoň my zo západného Slovenska. Ja z Trnavy a Andrej Devečka z Ivanky pri Dunaji neďaleko Bratislavy. Bolo to asi o druhej hodine v noci na pondelok. Michal si aspoň trošku oddýchol, aby šťastne dorazil do Bystričian, kde býva Jiří.

     Expedícia dopadla šťastne. Atmosféra počas nej bola tiež super. Každý si odniesol množstvo zážitkov. Ja osobne nezabudnem na Taliansko a poklad, ktorý v sebe ukrývajú Karnské Alpy menom Pinguicula poldinii, ktorú sme videli v plnom kvete. Zaujímavé bolo sledovať tiež variabilitu na lokalitách P. alpina, ktorá nám tak ukázala svoje rôzne tváre.