Cephalotus follicularis Labill.

     Jediný druh svojho rodu a dokonca celej čeľade Cephalotaceae je endemitom malého územia v juhozápadnej Austrálii, tiahnúceho sa popri pobrežných regiónoch od Augusty k mysu Riche, severovýchodne od Albany. Táto oblasť sa vyznačuje výrazne prímorským podnebím s ustavičnými hmlami a s vyrovnanými teplotami okolo 15,5° C. Vyskytuje sa tu na celoročne vlhkých lokalitách, často spolu s rosičkou Drosera hamiltonii.

     Cephalotus bol objavený v roku 1791 Archibaldom Menziesom. Autorom vedeckého popisu z roku 1806 je J. J. H. de Labillardiére.

     Je to terestrická rastlina rastúca v kompaktných kolóniách s viacerými individuálnymi ružicami listov s priemerom okolo 10 cm. V zemi sa nachádza plazivý podzemok. Tento má pomerne dobrú regeneračnú schopnosť. O tom svedčia tisíce malých rastlín okolo ľuďmi vytvorených hrádzach na jednej lokalite v blízkosti Albany, vzniknutých z kúskov podzemkov veľkých rastlín, ktoré boli zlámané alebo inak poškodené činnosťou dobytka. Rastlina je vďaka podzemku schopná prežiť i požiar.

     Z podzemku vyrastá na povrch ružica listov. Sú dvojakého typu: lesklé, na vrchnej strane zelené, na vnútornej pri dobrom osvetlení červenkasté asimilačné listy kopijovitého tvaru a krčiažky veľké okolo 4 cm. Tieto sú k rastline pripevnené stopkou, ktorá ku krčiažku prirastá v jeho hornej časti. Na vonkajšej strane pasce sa nachádzajú 3 ochlpené krídla, slúžiace na navádzanie koristi do vnútra pasce. Vstup do pasce je lemovaný ryhovaným obústím. Toto ryhovanie vybieha do vnútra pasce hrotnatými výbežkami. Nad ústím pasce sa nachádza nepohyblivé viečko, ktoré je z vrchnej strany jemne ochlpené. Na viečku sa nachádzajú priesvitné okienka (fenestrácie), slúžiace na presvetlenie pasce. Farba pasce závisí od osvetlenia. Na výslní sú červené, v tieni sú zelené. Najväčšie pasce (okolo 5 cm) sa u mňa tvoria na jar a začiatkom leta. Vo vnútri pasce sa nachádza najskôr žltozelená vosková zóna. Pod ňou je žľaznatá, fialovo nabehlá zóna krytá silnou kutikulou. Bez kutikuly sú len 2 žľaznaté ostrovčeky. Schéma pletiva v blízkosti týchto ostrovčekov je na obrázku s podrobným popisom.

     A. Lowrie vo svojej knihe "Carnivorous plants of Australia, Vol. 3" uvádza, že korisť je do pasce vábená produkciou sladkého nektáru, čo je v rozpore s doteraz uverejňovanými informáciami, podľa ktorých Cephalotus nie je schopný produkovať žiaden vábiaci nektár.

Schematický prierez pascou mäsožravej rastliny Cephalotus follicularis a mikroskopické znázornenie pletiva v blízkosti žľaznatých ostrovčekov.
1)     pletivo nad ostrovčekom - väčšie biele škvrny sú žľazy
2)     žľaznatý ostrovček - na jeho hornom okraji sa nachádzajú najväčšie žľazy, v týchto miestach zrejme dochádza k najväčšej produkcii tráviacich štiav a vstrebávaniu produktov trávenia, vnútorná časť je husto posiata drobnými žľazami
3)     pletivo pod ostrovčekom - bežné bez žliaz
(kresba A. Pavlovič podľa vlastného pozorovania pri zväčšení 10x4)

     Súkvetie, ktoré rastlina netvorí každým rokom, je dlhé približne 60 cm. Kvety sa nachádzajú najskôr na postranných vetvičkách a nakoniec sú na konci súkvetia zhromaždené do kompaktnej gule. Na stonke sa nachádza niekoľko osamotených listeňov 12 mm dlhých a 1,5 mm širokých. Súkvetie i listene je pokryté jemnými chĺpkami. Jednotlivé kvety sú na krátkych stopkách. Okvetie sa skladá zo šiestich vajcovito-eliptických okvetných lístkov 3,2 mm dlhých a 1,5 mm širokých. Na spodnej strane pri báze kvetu sú zelené a ochlpené, čo vytvára dojem sepál. Zvyšok kvetu je biely a hladký. Podľa mojich pozorovaní sa v súkvetí nachádzalo 7 % kvetov 7-početných, ktoré som okrem iného pozoroval i na niektorých fotografiách. Tyčiniek je 12. Dlhších je 6 a kratších takisto 6, Nitky sú svetlofialové až červené, peľ je žltý. Semenníkov je 6. Sú 1,1 mm dlhé a 0,4 mm široké na báze a 0,1 mm pri vrchole. Pri báze sú obklopené nektárovými žľazami. Blizien je 6. Každá je dlhá 0,8 mm. Blizny sa rozvinú až vtedy, keď posledný peľ z kvetu stratil klíčivosť. Tento mechanizmus má zabrániť samoopeleniu.

     Plodom je mechúrik. Na jeden kvet pripadá 6 mechúrikov, ktoré sú jednosemenné. Mechúrik je 4 mm dlhý a 0,7 mm široký, husto ochlpený. Semeno je dlhé 0,8 mm a široké 0,4 mm. Podľa A. Lowrieho klíčenie prebehne len vtedy, ak semeno ostane s plodom. V kultúre kvitne pomerne vzácne v júni až v auguste, v prírode v januári až februári (vtedy je v Austrálii leto).

     Rastlina sa pomerne ľahko pestuje. I napriek tomu, že v prírode na lokalitách teploty nedosahujú extrémnych hodnôt, v kultúre v pohode prežije i 33° C horúčavy bez akéhokoľvek ochladzovania. Rastline prospieva rozptýlené slnečné svetlo a vysoká relatívna vlhkosť vzduchu. Rozmnožuje sa väčšinou vegetatívne, koreňovými alebo listovými odrezkami.

     Ja osobne som začal túto rastlinu množiť len pred nedávnom listovými odrezkami. Odlomený list (aj s bázou so spiacim očkom) som položil na vrchoviskovú rašelinu tak, aby sa báza dotýkala substrátu. O pár týždňov z nich vyrašily korienky a až potom sa vytvorila ružica listov. V dnešnej dobe je Cephalotus už pomerne často rozšírený v zbierkach našich pestovateľov aj vďaka meristémovým kultúram. Je to prekrásna rastlina, ktorá si získala priazeň každého pestovateľa rastlín. Moju si už získala a preto je mojou najobľúbenejšou mäsožravou rastlinou.

Cephalotus follicularis (foto Andrej Devečka)
"Korisť ťahá k pasci prítomnosť sladkého nektáru, plazí sa ponad obústím a šmykne sa na voskovej zóne dovnútra do tráviacej tekutiny. Únik z pasce je zabezpečený hladkou stenou a dovnútra vyčnievajúcimi zubami. Zápasiaca korisť sa utopí a je rozpustená aktivitou enzýmov a mikroorganizmov. Nutrícia z koristi je absorbovaná rastlinou." A. Lowrie: Carnivorous Plants of Australia Vol. 3, s. 128, O spôsobe lapania koristi

Literatúra:

Ježek Zdeněk: Masožravé rostliny, Květ, 1997
Lowrie Allen: Carnivorous Plants of Australia Vol. 3, University of Western Australia Press, 1998
Studnička Miloslav: Masožravé rostliny, Academia, 1984