Pinguicula esseriana

     Medzi nedávno popísané druhy, ktoré sa v poslednej dobe začínajú rýchlo udomácňovať v našich zbierkach môžeme zaradiť aj P. esseriana. Patrí do skupiny tučníc s dvojtvarými ružicami a botanicky je zaradená do podrodu Pinguicula, sekcia Crassifolia, do ktorej patrí ešte P. ehlersiae.

     Pochádza z Mexika - rastie v nadmorskej výške cca 1 500 m pri St. Vicente v pohorí Sierra Salamanca. Jej domovom sú machnaté mokvavé skaly, dáva prednosť otvoreným slnečným miestam. Hoci sa do kultúry dostala v roku 1977, bola popísaná B. Kirscherom až v roku 1981.

     Vytvára ružice o priemere 25 až 40 mm. Hoci sa v literatúre (Das Taublatt 1+2/ 1984) uvádza, že rozdiely medzi letnou zimnou ružicou sú dosť značné, hlavne v počte listov v ružici (letná cca 25, zimná okolo 60),na svojich rastlinách som nejaké výrazné rozdiely medzi nimi nespozoroval. Počet listov v ružici kolíše v rozmedzí 30-40, pričom u zimnej ružice je o niečo vyšší ako u letnej. Hlavný rozdiel je v tvare listov, listy letnej ružice sú širšie a tenšie, s podvihnutou špičkou, listy zimnej ružice sú klinovité, užšie a hrubšie (rozmery cca 15x5x3), pričom okraj nie je podvihnutý. Tvar a priečny rez obidvomi typmi listov je na obrázku. Farba listov je svetlozelená a na rozdiel od veľmi podobnej P. ehlersiae sa ani na prudkom slnku nesfarbujú do červena. Ružice týchto dvoch druhov sú veľmi podobné a najlepšie sa rozoznávajú v čase kvitnutia (podobná je aj ružica P. rotundiflora, ktorá však patrí do podrodu Isoloba, sekcie Heterophyllum).

Zľava: letný list, zimný list, zimný list so zárodkami mladých rastlín
Kvety vyrastajú na stopkách vysokých cca 50 mm. Koruna je svetlofialová, priemer cca 15 mm, smerom dovnútra kvetu bledšia, brada na podnebí je veľmi hustá, tvorená chĺpkami žltozelenej farby. Kvetná rúrka je veľmi krátka (5-7 mm) svetlozelená, rovnako ako ostroha, táto je úzkokužeľovitá, dlhá 15 a hrubá cca 1 mm, mierne ohnutá. Koruna kvetu je tvorená piatimi lalokmi: dva vrchné, ktoré tvoria horný pysk sú rovnaké, z troch spodných, vytvárajúcich dolný pysk je stredný dlhší a širší ako bočné. Vzhľadom k tomu, že kvetná rúrka je veľmi krátka, pri pohľade na kvet spredu vidieť predný lalok blizny, ktorý tvorí nápadnú škvrnu gaštanovej farby v ústí kvetnej rúrky. Spodný a vrchný pysk koruny zvierajú spolu uhol 70 - 80°, čo je ďalším rozlišovacím znakom od P. ehlersiae, táto má kvety ploché.

Kvet Pinguicula esseriana
(kresby Ondrej Števko)
     Rastliny môžu kvitnúť počas celého roka, hlavným obdobím kvitnutia je koniec zimy (február). V literatúre sa uvádza, že semená sa tvoria veľmi vzácne, pretože v kultúre je pravdepodobne iba jeden klon, podobne ako u P. gypsicola. Počet chromozómov 2n=32.

     Patrí medzi najvďačnejšie druhy rodu - slnečné miesto a v zime obmedzenie zálievky a zníženie teploty, to je všetko, čo potrebuje k zdarnému vývoju. Bez problémov znáša nízku vzdušnú vlhkosť panelákových bytov. Podľa zahraničných skúseností jej vyhovuje vzdušný priepustný substrát, napríklad zmes rašeliny a hrubého piesku v pomere 2:1.

     Ja pestujem tento druh na machom porastenom travertíne, kde sa mu veľmi dobre darí. Vzhľadom k tomu, že travertín je vápencová hornina, nemôžem tvrdiť, že potrebuje prítomnosť vápnika v substráte, v každom prípade ho však toleruje.

     V zimných mesiacoch znížim zálievku na minimum a rastliny iba rosím až do doby, kým sa neobjavia kvetné puky. Po ich objavení je nutná okamžitá zálievka, inak zaschnú. Presvedčil som sa o tom tak, že rastlina mi zakvitla až na "štvrtý pokus", ostatné tri predošlé puky zaschli, pretože som rastlinu iba rosil.

     Teplota v zimných mesiacoch v noci klesá aj pod 10° C, pretože ich pestujem na parapete, kde na nich prúdi studený vzduch z pootvoreného okna.

     Druh sa veľmi ľahko množí vegetatívne, pomocou listových odrezkov. "Odrezky" je v tomto prípade veľmi nadsadený výraz, k oddeleniu listov nie sú potrebné žiadne pomôcky. Že je to vskutku "pionierska" rastlina (vždy pripravená uvoľniť pár listov na množenie) som zistil, keď som kus travertínu s rastlinami umýval jemnou sprchou, aby som vyplavil z machu nahromadené soli. Kvapky vody úplne stačili na to, aby sa z ružice uvoľnilo niekoľko listov. Uvoľnené listy jednoducho zapichnem do machu vedľa rastliny a viac sa o nich nestarám. V priebehu niekoľkých týždňov sa na špičke listu vytvoria mladé rastlinky. "Výťažnosť" z jedného listu je 1-3 kusy. Nezáleží na tom, či list pochádza zo zimnej, alebo z letnej ružice, zdá sa mi však, že listy zo zimnej ružice sú vďaka väčšej zásobe vody životaschopnejšie.

     Vzhľadom k tomu, že tento druh patrí medzi takmer "nezničiteľné" rastliny, môžem ho odporúčať aj začínajúcim pestovateľom.