Rod Pinguicula v USA a Kanade

     Aj keď tento rod patrí v skupine mäsožravých rastlín medzi rody druhovo početné, je medzi nimi akousi Popoluškou - dosť ho zanedbáva či už odborná literatúra, alebo aj amatérski pestovatelia. Podľa môjho názoru neprávom, pretože bohatstvom druhov, ich ekologickou rozmanitosťou a atraktívnosťou rôznofarebných kvetov veľmi nezaostáva napríklad za omnoho populárnejším a pestovanejším rodom Drosera. V zbierkach sa najčastejšie pestujú veľkokveté druhy s dvojtvarými ružicami, pochádzajúce väčšinou z Mexika, občas vo voľnej kultúre P. vulgaris, ale napríklad skupina atraktívnych druhov z juhovýchodu USA je u nás takmer neznáma.

     V súčasnosti má naša Spoločnosť k dispozícii menšie množstvo importných semien väčšiny druhov z tejto oblasti. Pretože ani v duchu nepripúšťam možnosť, že sa nám výsevy nevydaria (občas sa to stáva), chcel by som Vás s určitým predstihom oboznámiť s ich popisom, pomermi na náleziskách a zahraničnými skúsenosťami s ich pestovaním. V príspevku sú použité voľné preklady D. E. Schnella a A. Slacka. premiešané s mojimi nebohatými skúsenosťami a rôznymi informáciami z "druhej" a "tretej" ruky, autori ktorých sú mi neznámi. Chcel by som ním vzbudil väčší záujem o túto zaujímavú skupinu, pričom predpokladám, že ich kultiváciu v priebehu dvoch alebo troch rokov zvládneme tak, aby sme mohli uspokojiť aj záujemcov o pestovanie z radov širokej verejnosti. Tieto skromné a pritom krásne rastliny si to bezpochyby zaslúžia.

     Naše vlastné skúsenosti s pestovaním budeme uverejňovať priebežne tak, ako ich budeme získavať a preto sa (dúfam) s podmienkami úspešného výsevu budeme môcť s Vami podeliť už v nasledujúcej brožúre.

Všeobecná časť

     Zástupcovia rodu sa vyskytujú takmer na celom území USA a Kanady - od Aljašky po pobrežné pláne juhovýchodu a na západe po severnú Kaliforniu. Zaraďujeme ich do dvoch ekologických skupín:
     1. Druhy tvoriace hibernáculá: P. macroceras, P. villosa, P. vulgaris
     2. Druhy s jednotvarými ružicami: P. caerulea, P. ionantha, P. lutea, P. planifolia, P. primuliflora a P. pumila.

     Vytvárajú prízemné ružice, zložené zo sediacich (bezstopkatých) listov - staré listy sú plocho rozprestreté, mladé mierne odstávajú. Tvar listov úzkovajcovitý, prípadne kopijovitý s viac-menej zahrotenou špičkou. Listy sú väčšinou ploché, ale okraje sú v závislosti od druhu viac či menej zvinuté. Pod mikroskopom sú na povrchu viditeľné bezstopkaté žľazy, tvoriace jemnú textúru, ktorá sa pri dotyku zdá mastná, akoby pokrytá tukom - odkiaľ meno rodu.

Typy žliaz rodu Pinguicula
A - tráviaca žľaza
B - žľaza vylučujúca sliz
C - žľaza na kvetnom stvole
(podľa zahraničnej literatúry)

     Farba listov je väčšinou svetlozelená, u niektorých druhov až červenkastá (P. planifolia). Korene majú jednoduchú stavbu, sú nitkovité a krehké siahajúce do hĺbky 2-6 cm. Kvetné stopky sú často žľaznaté, vysoké 4-20 cm, jednokveté. Kvety sú zygomorfné, ich koruna je zrastená z piatich korunných lupienkov. Tri dolné tvoria spodný pysk a dva horné vrchný pysk koruny. Na ich báze sa koruna zužuje a vytvára valcovitú rúrku, zakončenú ostrohou, ktorá je vždy užšia a jej dĺžka kolíše v závislosti od druhu. Na vnútornom povrchu spodného pysku je vytvorené tzv. "podnebie", ktoré pokrýva prinajmenšom časť vstupu do korunnej rúrky a je pokryté jemnými vláskami. Tieto môžu byt rozstrapatené, alebo "upravené" v závislosti od druhu a sú dobrým druhovým rozlišovacím znakom. (V ďalšom texte bude tento útvar v zhode s anglickým názvom "beard" označovaný ako brada).

     Peľnice a piestik majú zvláštne usporiadanie, charakteristické pre čeľaď Lentibulariaceae. Sú umiestené hlboko v rúrke. Nitky peľníc sú hrubé, masívne, zakrivené, ukončené guľatou čiapočkou peľových váčkov so žltkastým peľom. Peľnice sú dve, umiestnené vedľa seba v jednej rovine a ohnutie nitiek spôsobuje, že sa peľové váčky takmer dotýkajú. Semenník je guľovitý s veľmi krátkou čnelkou. Blizna je dvojlaločná, so zvláštnou stavbou. Predný lalok je veľmi zmenšený a pomerne hrubý zadný je sploštený a predĺžený tak, že prevísa ponad peľové váčky ako zástera. Vrchná strana blizny je pokrytá lepkavou hmotou, ktorá zadržiava peľ a podporuje oplodnenie.

     Táto stavba takmer znemožňuje samoopelenie, nutné je opelenie hmyzom. Mechanizmus opelenia je nasledovný: 0peľovač sa snaží dostať k nektárovým žľazám hlbšie dovnútra kvetnej rúrky a pritom prenáša peľ z iného kvetu na laloky blizny. Keď z kvetu odchádza, dvíha zásterovitý lalok blizny dohora (spôsobuje to trenie a fakt, že tento lalok je pomerne tenký) a odhaľuje tým peľnice tak, že môže nabrať na seba peľ bez toho, aby ho preniesol na vrchnú stranu blizny, ktorá je chránená už spomenutým pohyblivým lalokom (podľa obrázkov).

     Lapací mechanizmus rodu je veľmi jednoduchý. Drobná korisť, ktorá pristane, alebo vlezie na vonkajší povrch listu sa zachytí na výlučku žliaz, pevne sa prichytí a postupne je strávená. Listy niektorých druhov majú pri podráždení snahu ešte viac sa zrolovať, ale zriedka v takom rozsahu, aby mohli korisť obaliť. Mikroskopickým štúdiom bolo zistené, že na povrchu listov sa nachádzajú dva typy žliaz - stopkaté, ktoré hrajú úlohu pri polapení koristi a sediace, vylučujúce tráviacu tekutinu. Absorpcia živín pravdepodobne prebieha na báze sediacich žliaz.

Schéma stavby kvetu a spôsob opelenia

Popisná časť

Druhy vytvárajúce hibernáculá

Pinguicula vulgaris

     Je rozšírená v celom subarktickom regióne USA a Kanady - južne od oblasti veľkých jazier cez Labrador, severnú Kanadu až na Aljašku, kde sa na niektorých miestach prekrýva s areálom P. macroceras. Obidva druhy sú blízko príbuzné a druh P. macroceras bol predtým varietou P. vulgaris. Líšia sa od seba niekoľkými znakmi: P. vulgaris vytvára ružice až 11 cm v priemere, P. macroceras menšie (5-9 cm), pričom kvety druhého druhu sú obyčajne väčšie. Ostroha kvetu je u P. vulgaris kratšia (5-7 mm), pri veľkosti kvetnej koruny približne 1, 1 cm.

     Oprávnenosť oddelenia druhu P. macroceras, aj v súčasnosti občas spochybňovanú, potvrdzuje aj počet chromozómov - u P. vulgaris 2n=64; u P. macroceras 2n=32 (u poddruhu ssp. nortensis).

     P. vulgaris rastie pozdĺž skalnatých a trávnatých brehov jazier a potokov na tenkej vrstve rašeliny. Na niektorých náleziskách sa rozširuje tak, že koncom zimy pri záplavách voda odnáša stovky hibernácul, ktoré sa pri opadávaní vody postupne usadzujú a počas roku pokračujú v raste.

     Na spoločných náleziskách s P. macroceras rastú v kobercoch rašeliníka, alebo na otvorených štrkovitých náplavoch. Zachovávajú si však aj v tomto prípade odlišné znaky.

Pinguicula macroceras

     Ako už z druhového názvu vyplýva, význačným znakom je nápadná ostroha kvetu (macroceras = veľkorohá). Vyskytuje sa pozdĺž západného pobrežia USA a Kanady - od Aljašky až na juh do Severnej Kalifornie.

     Tento druh je značne variabilný a rozdeľuje sa ešte na tri poddruhy. Na Aleutoch sa nachádzajú rastliny s veľmi krátkou ostrohou, ale s väčšou korunou - ssp. microceras.

     Nominálny poddruh ssp. macroceras sa vyskytuje južnejšie a odlišuje sa dlhšou ostrohou (cca 11 mm). Od kvetu P. vulgaris sa odlišuje tým, že prostredný lalok spodného pysku koruny je široký a čiastočne prekrýva bočné laloky.

     Na najjužnejšej hranici rozšírenia, v okrese Del Norte v Severnej Kalifornii bola objavená populácia s dlhou ostrohou, ale malou korunou, ktorej laloky spodného pysku sú od seba zreteľne oddelené, ešte viac ako u P. vulgaris. Tento poddruh sa nazýva ssp. nortensis a okrem Severnej Kalifornie bol objavený aj bezprostredne susediacom Oregone.

     Občas sa medzi normálnymi svetlozelenými rastlinami tohto poddruhu nachádzajú aj jedinci s červenkastými listami.

     Obidva druhy, takisto ako aj tretí, nasledujúci druh patria podľa botanického rozdelenia do podrodu Pinguicula, sekcie Pinguicula.

Kvet Pinguicula macroceras ssp. nortensis
Pinguicula villosa

     Rastie v subarktickej a arktickej zóne od Aljašky, krížom cez severnú Kanadu až na poloostrov Labrador. Vytvára malé ružice, väčšinou 2-3 cm v priemere, vytvorené z obrátenovajcovitých listov. Charakteristickým druhovým znakom je, že kvetná stopka je v dolnej časti husto porastená dlhými vláskami - odkiaľ druhové meno rastliny. Kvety majú priemer koruny asi 1 cm a farbu svetlomodrú až fialovú, nájdená bola aj bielokvetá forma. Ostroha je mierne kužeľovitá, dlhá približne 5 mm.

     Vyskytuje sa v chumáčoch rašeliníka a na vlhčinách v najsevernejších častiach kontinentu, preto je veľmi dobre prispôsobená arktickému podnebiu. Pestuje sa málokedy a väčšinou v krátkom čase hynie, pretože vyžaduje v lete dlhé studené dni a tmavú, veľmi studený zimu tak ako je to na prírodných náleziskách.

Druhy s jednotvarými ružicami

Pinguicula caerulea

     Vyskytuje sa na pobrežných pláňach JV USA od Severnej Karolíny až po stred štátu Florida (na celom Floridskom poloostrove, okrem najjužnejšej časti). Vytvára svetlozelené ružice o priemere 5-10 cm, zložené z končistých listov s podvinutými okrajmi. Kvetné stvoly sú vysoké až 20 cm, priemer koruny kvetu 2, 5-3 cm, farba svetlofialová s výraznou tmavofialovou žilnatinou, pažerák kvetu, rovnako ako brada má farbu žltozelenú až krémovú.

     Po odkvitnutí v neskorom lete je tento druh takmer nemožné odlíšiť od druhu P. lutea, s ktorým občas spolu rastie. Len na jar tmavofialovo žilkované kvety P. caerulea zaujímavo kontrastujú so žltými kvetmi P. lutea. Listy P. caerulea sú oproti listom P. lutea o niečo menej jasne sfarbené, dá sa to však zistiť až pri veľmi podrobnom pozorovaní. V domovine kvitne od marca do apríla. Počet chromozómov 2n=32.

Pinguicula ionantha

     Má veľmi úzky areál rozšírenia v strede západnej Floridy. Ploché svetlozelené ružice dorastajú do priemeru až 15 cm. Okraje listov sú len nepatrne podvinuté a majú trochu nepravidelný obrys. Priemer kvetov na veľmi dlhých stvoloch je asi 2 cm, farba koruny je biela až veľmi bledofialová s tmavším fialovým kruhom okolo vstupu do kvetnej rúrky. Ostroha a vonkajší povrch rúrky sú olivové až mdlo žlté, brada je sýtožltá a význačná - vytvára akúsi kefku. Rastie na veľmi vlhkých rašelinových, alebo piesočnatých miestach a v plytkej vode, často spolu s P. planifolia. Vzhľadom k malej oblasti výskytu je čiastočne ohrozený. Kvitne od februára do apríla, 2n=22.

Pinguicula lutea

     Druh s dosť veľkým areálom výskytu - od Severnej Karolíny po Lousianu. Vytvára svetlozelené ružice o priemere 5 až 15 cm, väčšie jedince sa vyskytujú v južnej časti areálu, hlavne na poloostrove Florida. Listy sú podlhovasto-vajcovité s končistou špičkou a silne podvinutými okrajmi. Kvety na asi 10 cm vysokých stopkách majú priemer koruny od 2 do 3, 5 cm, farba je sýto chrómovožltá a v čase kvitnutia odlišujú tento druh od všetkých ostatných. (u rodu prevláda farba kvetu od bielej cez ružovú, purpurovú, levanduľovú až k fialovej). Brada na podnebí je význačná (ako u P. ionantha) a jej farba je trochu tmavšieho odtieňa ako farba koruny. Doba kvitnutia v závislosti od miesta výskytu kolíše od februára do mája. Miesta masového výskytu sú v čase kvitnutia veľmi nápadné a poskytujú nádherný pohľad. Rastie na otvorených vlhkých piesočnatých miestach, ktoré sú v neskorom lete čiastočne zatienené porastom vyšších bylín a tráv.

Pinguicula planifolia

     Rastie na pobrežných pláňach od strednej časti štátu Florida na západ do Louisiany. Ružice sú veľké, priemer a ž 15 cm, staršie listy sú ploché a majú len mierne podvinuté okraje. Listy sú väčšinou mdlo červené až purpurové, hoci bežné sú aj zelené jedince. Vysoké stvoly nesú kvety o priemere 3 cm. svetlopurpurovej farby bez žilkovania, smerom k ústiu kvetnej rúrky sa ich intenzita farby zvyšuje. Kvetné laloky sú hlboko vykrojené, čo je dobrým identifikačným znakom. V čase, keď rastliny nekvitnú sa dajú rozoznať podľa toho, že červenkasté sfarbenie listov sa u iného druhu v tejto oblasti nevyskytuje, rastliny rastúce v tieni a niektoré jedince aj na otvorených priestranstvách majú však listy zelené a je dosť obtiažne rozoznať nekvitnúce rastliny od druhov P. primuliflora a P. ionantha. Na rozdiel od P. lutea a P. caerulea rastú druhy P. planifolia, P. ionantha a P. primuliflora v stále vlhkých oblastiach, ktoré sú určitú dobu úplne zaplavené. Túto skutočnosť bude treba vziať do úvahy aj pri ich pestovaní. V domovine kvitne od marca do apríla, počet chromozómov 2n=32.

Pinguicula planifolia
Pinguicula primuliflora

Druh zasahuje pomerne ďaleko na západ od strednej časti štátu Florida až do Južnej Mississippi a jeho areál sa na veľkej časti prekrýva s areálom P. planifolia. Doba kvitnutia na náleziskách - od februára do apríla. Ružice sú zelené, dorastajúce do priemeru 15 cm, okraj listov mierne podvinutý. Vysoké stvoly nesú kvet o priemere koruny 2-3 cm, farba kvetu je ružová s bielym kruhom okolo vchodu do kvetnej rúrky. Vonkajší povrch rúrky a ostroha sú jasnožlté brada na podnebí významná, žltej farby. Tento druh uprednostňuje mokré miesta. Často sa vyskytuje na okrajoch pomaly tečúcich potokov, kde rastie v poduškách rašeliníka, najčastejšie v tieni. Kvet sa odlišuje od všetkých ostatných druhov tejto oblasti a čiastočne pripomína kvet prvosienky.

Ďalšou odlišnosťou, ktorou sa líši napríklad od P. ionantha a P. planifolia je tvorba malých vegetatívnych púčikov na špičkách starých listov koncom leta. Môžeme ich vidieť vyrastať z rozkladajúcich sa listov, alebo ako rastlinky rôzneho veku rastúce už oddelene v kruhu okolo najväčšej materskej rastliny. 2n=32.

Pinguicula primuliflora
Kresby Ondrej Števko
Pinguicula pumila

     Má najrozsiahlejší areál zo všetkých druhov oblasti - siaha zo Severnej Karolíny, pokrýva celý poloostrov Florida, ďalej Louisianu až do východného Texasu, ale mimo pobrežia Mexického zálivu je vzácna. Kvitne od apríla do mája. Ružice väčšinou dorastajú do priemeru 1, 5 cm, ale občas aj 2 cm, je teda v oblasti najmenším druhom. Listy sú svetlozelené a majú zahrotené špičky, okraje listov sú silne podvinuté. Kvet o priemere 1-1, 5 cm je najčastejšie biely, ale na Floride môžeme nájsť aj jedince kvitnúce purpurovo, žlto a ružovo. Brada na podnebí je vždy svetložltá.

     Vzhľadom k tomu, že ružice sú drobné, je druh dobre pozorovateľný iba v čase kvitnutia. Preferuje mokré piesočnaté miesta, ktoré počas leta občas, ale nie úplne vysychajú. Počet chromozómov 2n=22, takisto ako ostatné druhy oblasti patrí do podrodu Isoloba, sekcie Isoloba. Mimo územie USA sa vyskytuje aj na Bahamských ostrovoch.

     Pretože sa areály výskytu druhov rodu Pinguicula často prekrývajú, pri ich identifikácii na prírodných lokalitách (ale občas aj v zbierkach) môžeme naraziť na určité ťažkosti. Najľahšie sa rozpoznávajú v čase kvitnutia. Všetky druhy Atlantických pobrežných plání majú dostatočne rozdielne kvety. V čase, keď nekvitnú, sa identifikácia komplikuje - napríklad pokiaľ objavíme drobnú ružicu, je to s veľkou pravdepodobnosťou P. pumila, hoci je v tejto oblasti vzácna. Pri pohľade na dozrievajúce tobolky si môžeme byt istí, že sa nejedná o mladú rastlinu druhu P. lutea, alebo P. caerulea. ktoré sú v oblasti bežné.

     V oblasti pobrežných plání Mexického zálivu, hlavne v hornej časti poloostrova Florida, kde sa vyskytuje najviac druhov sa tieto zväčša dajú identifikovať len v čase kvitnutia. Výnimkou sú červenkasté listy druhu P. planifolia a vegetatívne púčiky u druhu P. primuliflora.

Spôsob pestovania

     Na záver niekoľko poznámok k pestovaniu. Musíme mať na pamäti, že na mnohých prírodných lokalitách sú niektoré druhy počas horúcich letných dní zatienené porastom vysokých tráv a plné slnko sa k nim dostáva až s príchodom chladnejších jesenných dní, keď tráva postupne vädne. Vo všeobecnosti druhy P. pumila. P. lutea a P. caerulea potrebujú polotieň a s postupujúcim letom vysychanie pôdy. Počas zimy zalievame opatrne. Plnému slnku pri súčasnej bohatej zálievke tieto druhy vystavujeme iba na jar, keď rýchlo rastú nové listy a objavujú sa kvety. Snažme sa, aby sa pri zálievke zhora nedostala voda na listy.

     Druhy rastúce na pobreží Zálivu - P. primuliflora, P. ionantha a P. planifolia rastú na veľmi mokrých miestach, ale pri prebytku vody v kultúre ich často napadajú, plesne, hlavne v zimnom období, keď prežívajú dormantnú periódu. Preto v tomto období sa snažme, aby bol substrát stále vlhký, ale nie mokrý. P. primuliflora najlepšie rastie na zatienených miestach, tak ako na svojich prírodných náleziskách.

     Pinguicula vulgaris a P. macroceras tvoria zimné hibernácula a preto musíme byť zvlášť opatrní a v zimnom období ich chrániť pred prehriatím a prevlhčením, preto sa na pestovanie v byte nehodia. U nás nieje problém mal tieto druhy za oknom, alebo na balkóne. Pestovatelia z južných štátov USA, ktorí takúto možnosť nemajú, používajú nasledovný postup: hibernaculum vyberú zo substrátu, posypú ho práškovou sírou a spolu s trochou živého rašeliníka ho zabalené v mikroténovom sáčku uložia do chladničky (D. E. Schnell).

     P. primuliflora vytvára listové rozmnožovacie púčiky každoročne, ostatné druhy, rastúce na pobreží zálivu občas. Tieto druhy môžeme úspešne množil pomocou listových odrezkov. Semená môžeme získať umelým opelením kvetu. Spôsob popísaný D. Schnellom sa mi zdá dosť drastický, ale svoj účel spĺňa, preto ho uvádzam: "Prstami uchopíme laloky vrchného pysku koruny a druhou rukou odtrhneme spodný pysk, čím odhalíme peľnice a bliznu. Zadný lalok blizny opatrne podvihneme a uvidíme okrúhle peľové váčky, pokryté žltkastým peľom. Peľom potrieme povrch prevísajúcej pohyblivej časti blizny (zadný lalok). Môžeme použiť aj peľ toho istého kvetu, pokiaľ nemáme viac kvitnúcich rastlín. Po uplynutí štyroch až šiestich týždňov semenník zhrubne, zhnedne a vyschne, po jeho otvorení sa objavia jemné hnedé až čierne semená. Tieto môžeme hneď vysiať, v prípade, že ich chceme skladovať, chránime ich pred vlhkom".

     Toľko skúsenosti známeho amerického odborníka a pestovateľa. Osobne mám dobré skúsenosti s imitáciou prirodzeného opelenia. Na špáratko namocem tenkú vrstvu vaty, kvet z boku mierne stlačím, čím sa otvorí. Upravené špáratko opatrne vsuniem do kvetnej rúrky až kým nedosiahne na zúženú časť, kde začína ostroha, pričom ho jemne otáčam, potom ho pomaly vyberiem. Tento postup niekoľkokrát opakujem. Opelenie vlastným peľom sa mi zatiaľ podarilo u druhu P. agnata, neúspešné bolo u druhu P. gypsicola a P. rosei.