Poznámky ku flóre rašelinísk Nowotargskej kotliny v Poľsku

Poľsko má priaznivé pôdno-klimatické podmienky pre vznik rašelinísk. Celková plocha rašelinísk sa ešte v polovici 20. storočia odhadovala na 2 až 2,3 milióna hektára. Z toho asi iba desatinu tvorili slatiny, ostatné predstavovali prechodné rašeliniská a vrchoviská. V mnohých oblastiach sa využívali intenzívne (ťažba stelivovej, palivovej a záhradníckej rašeliny), v dôsledku čoho sa znížila ich celková rozloha a biosozologická hodnota. Vrchoviská sú najmä medzi Gdyniou a Slupskom, slatiny na severe krajiny.

Na Slovensku k najbohatším oblastiam rašelinísk patrí Oravská kotlina, ktorej priame pokračovanie sa v Poľsku nazýva Nowotargská kotlina. Z geografického hľadiska je najlepšie túto oblasť, umelo rozdelenú štátnou hranicou, nazvať spoločným názvom Oravsko-nowotargská kotlina. Pred dvoma rokmi (koncom júla, začiatkom augusta) sme absolovovali cyklotúru do tejto oblasti za účelom navštíviť rašeliniská na obidvoch stranách štátnej hanice. Na Slovensku sme navštívili Beňadovské rašelinisko, Mútňanskú Pilu, Klinské rašelinisko, Jelešňu, Rudné a Sosninu. O týchto sa v tomto príspevku nebudeme zmieňovať, lebo sú pre väčšinu milovníkov "mäsožraviek" dôverne známe a časť spoločných zážitkov z tejto cesty publikoval náš kolega Mgr. J. Košťál v časopise Krásy Slovenska. Na poľskej strane sme mohli získať obraz o tom, ako mohli vyzerať naše horno-oravské rašeliniská v minulosti (musíme však dodať, že aj poľské rašeliniská boli narúšané človekom). Keďže sme nemali odbornú literatúru vzťahujúcu sa na tieto lokality, všetky tu uvedené údaje boli získané priamo v teréne bez nároku na úplnosť.

Ilustračná mapa poľských rašelinísk
Potok Chyżnik, Jasiowska Puscina

     Hneď za hraničným prechodom v Trstenej, v katastri obce Chyżne, je jedno relatívne dobre zachovalé rašelinisko. Keďže v súčasnosti sa nevyužíva (ale zistili sme stopy po ťažbe v minulosti), chýba tam aj vhodná prístupová cesta. Na východnom konci dediny sme sa vydali smerom na Niżne Bory a Urbarski Las (tieto lesy sú priamym pokračovaním našej Sosniny a Boru) a ešte pred kótou 687,1 sme zabočili do ľava. Cez podmáčané pásy súkromných lúk sme prišli ku kóte 665,6. Tu sme sa museli prebrodiť cez vodu, ktorá je miestami veľmi hlboká. Pramení tu potok Chyżnik, ktorý je ľavostranným prítokom Czarnej Orawy (názov nie je náhodný, všetky povrchové vody tu majú typickú tmavú farbu od rašelinísk), ktorá vyúsťuje do Oravskej priehrady. Na severozápad od tejto lokality pramení ďalší "rašeliniskový potok", tzv. Jasiowski Potok. Rašelinisko sa rozprestiera pozdĺž potoka Chyżnik. Zistili sme, že má veľmi špecifické vnútorné členenie podľa ekologického gradientu prostredia. V leme pri obhospodarovaných lúkach, ktoré buď priamo prechádzajú do rašeliniska alebo sú od neho oddelené úzkym pásom lesa, dominuje porast sitiny rozložitej (Juncus effusus). V tomto pásme je najviac vyplavených živín (najmä dusíka) a tvorí pufrovaciu zónu medzi antropogénnymi biotopmi a prirodzeným rašelniskom. V ďalšom pásme sú čiastočne zaplavené bulty páperníka (Eriophorum spp.), medzi ktorými slabým prúdom tečie už spomínaný potok. Ďalšiu zónu tvorí hlavný tok potoka hneď pod hranou vypuklého vrchoviska. Tu sa už výraznejšie prejavuje absencia živín, resp. obmedzené možnosti ich absorpcie (kyslé prostredie). Stromovú etáž tvoria nesúvislé porasty borovice s menším vzrastom, ďalej machy (Sphagnum spec. div. a iné), Vaccinium uliginosum, Vaccinium vitis-idea, Ledum palustre, Andromeda polyfolia, Calluna vulgaris, Oxycoccus palustris, Eriophorum spp., Carex rostrata a pod. Vyskytuje sa tu aj vzácny druh uvedený v Červenej knihe vyšších rastlín Slovenska, Rhynchospora alba. V početných populáciách tu rastie aj Drosera rotundifolia, ktorá miestami vytvára súvislé porasty. Ani po poldňovom hľadaní sme nenašli druh Drosera anglica, ale nevylučujeme jeho prítomnosť. Nad hranou vrchoviska v jeho suchšej časti s narušeným hydrologickým režimom boli okrem nesúvislého porastu borovíc zastúpené kríky Calluna vulgaris, Ledum palustre, Vaccinium uliginosum, tráva Nardus stricta a pri povrchových mikrotokoch vody aj Drosera rotundifolia. Lokálnu mikrozonáciu biotopu sme uvádzali najmä preto, lebo tá bola typická s menšími modifikáciami aj pre niektoré ďalšie lokality.

Wronowska, Puscizna Pierogouska, Puscizna Wielka

     Tieto rašeliniská tvoria sústavu mokradí na juh od obce Piekielnik. Podobne ako pri predchádzajúcej lokalite, chýba dobrá príspupová cesta (my sme tam boli v období veľkých daždov, možno v ostanom ročnom období sú cesty priechodné). V strede dediny pri trojkrižovatke Jabłonka - Czarny Dunajec - Pieniążkowice sme odbočili smerom na juh, ale ani jedna cesta nebola schodná. Nakoniec nás miestni obyvatelia pustili cez svoje súkromné dvory a po prechode cez potok Piekielnik (jeho farba už naznačovala prítomnosť rašelinísk) sme sa dostali na lúky a polia. Prešli sme okolo malého nemenného lesíka a pokračovali sme až do ďalšieho lesa zvaného Las Gajka. Je výrazne podmáčaný a preteká ním potok Grunik odvádzajúci vodu z okolitých rašelinísk (ľavostranný prítok Piekielnika). V podraste lesa sme spozorovali veľké porasty rašeliníka. Cestu cez les sprevádzali veľké mláky a často sme museli bicykle tlačiť v ťažkom teréne. Na juhozápad od lesa sa rozprestierajú veľké rašeliniská: Puscizna Wielka (v jej južnej časti sa rašelina ťaží aj v súčasnosti), Puscizna Pierogouska a Wronowska (obidve smerom na SZ). Celá oblasť je odvodnená kanálmi najmä po okrajoch rašelinísk. Preskúmali sme iba východný okraj rašeliniska, kde edifikátorom riedkeho stromového porastu bola borovica. Machový porast tvorili najmä druhy rodu Sphagnum, a popri kríkoch Ledum palustre, Vaccinium uliginosum, Andromeda polyfolia, Calluna vulgaris, Oxycoccus palustris sme tu navyše zaznamenali aj vzácne druhy Oxycoccus microcarpus a Empetrum nigrum. "Mäsožravky" boli zastúpené znova "iba" druhom Drosera rotundifolia.

Na Potoku, Puscizna Mala

     Na východ od lesa Gajka sa rozprestiera ďalšie rašelinisko. Jeho južná časť sa volá Na Potoku, severná, viac narúšaná, Puscizna Mala. Vodu z nich odvádza potok s veľavravným názvom: Czarna Woda. Je to vrchovisko s druhmi podobnými ako na Puscizne Wielkej, vrátane Oxycoccus microcarpus. V preskúmanej západnej časti sme nezistili ani Empetrum nigrum ani Drosera rotundifolia (hoci nevylučujeme, že môže rásť v iných častiach lokality). Rašelina sa tu ťaží aj v súčasnosti, a to v jamách po okraji vrchoviska (aj toto rašelinisko je po obvode odvodnené kanálom). Rašelina sa vyrezáva vo forme tehál - kociek (borky). Ide o lokálnu ťažbu zrejme iba pre potreby miestnych občanov.

Baligówka

     Leží pri spomínanom potoku Czarna Woda, na sever od osady Baligówka, medzi obcami Piekielnik a Czarny Dunajec. Je to lokalita pri poľnej ceste na pravom brehu potoka, kde sú trsťovité, páperníkové a nízkobylinné mokraďové spoločenstvá. Pôda je tu viac alkalická, priaznivá pre slatinné druhy, ktoré tu boli naozaj bohato zastúpené. V koľajach poľnej cesty sme hneď narazili na súvislý, takmer kobercovitý porast Pinguicula vulgaris. Počas našej cesty to bola jediná lokalita, kde sme túto "mäsožravku" našli. Potvrdili sme tu výskyt aj druhu Drosera rotundifolia. Okrem nich boli zastúpené napr. Pedicularis palustris, Viola palustris a z tráv Nardus stricta. Každý návštevník tejto lokality zákonite musí chodiť po koberci tučníc, ktoré prednostne obsadzujú obnažené plochy po narúšaní.

Puscizna

     V severnej časti obce Podczerwone je odbočka ku rašelinovému závodu, ktorý rašelinu ťaží a balí z Puscizny Wielkej (objekt závodu je oplotený a strážený psom!). Na juh od Puscizny Wielkiej sa rozprestiera rašeliniskový borovicový les Soślina a Bory Piekielnickie, ktoré sú pokračovaním slovenskej Sosniny. Na juh pod Podczerwone sme došli do ďalšej obce, ktorá sa nazýva Koniówka. Tu je odbočka pri moste cez Czarny Dunajec smerom na západ na lokality Puscizna a Przybojec. Nekvalitná poľná cesta vedeie cez lúky, mláky a kaluže. Po miernej odbočke na severozápad končí na Puszcizne, ktorá je pokračovaním slovenskej lokality Rudné. Keďže sa tu rašelina neťaží (ale aj tu sú stopy po ťažbe v minulosti), rastlinné spoločenstvá sú lepšie zachované ako v slovenskej časti. Na Puscizne sa zachovala (či vytvorila?) zaujímavá zonalita vegetácie, pričom dominujú borovice, ďalej Ledum palustre, Calluna vulgaris, Vaccinium uliginosum, Andromeda polyfolia (miestami kvitla ešte aj v auguste!), Empetrum nigrum a ďalšie. Pod ostrou hranou vrchoviska sú minimálne dve ďalšie odlišné pásma s veľkými machovými porastami s páperníkom, papraďami a inými druhmi. Pri návšteve tejto lokality dbajte na štátnu hranicu medzi Poľskom a Slovenskom, ktorú sme nechtiac viackrát prekročili (nejasne označená!). Za hranicami by ste sa ocitli pri veľkoplošných ťažobných jamách rašeliny na Slovensku, s populáciami Rhynchospora alba. Najbližší legálny hraničný prechod je cca o 2 km južnejšie: Chochołów - Suchá Hora.

     Ak by ste sa rozhodli pre návštevu týchto rašelinísk, bude to nevšedný zážitok na zabudnutých, resp. ešte ani neobjavených miestach. V minulosti takéto rašeliniská mohli byť aj na Hornej Orave, ktoré však boli človekom úplne premenené na nekvalitné poľnohospodárske pôdy, resp. zaplavené vodnou nádržou Orava. Celú trasu môžete absolvovať minimálne za dva dni a čo je zaujímavé: ani jedno zo spomínaných rašelinísk nie je chránené (možno preto, lebo v Poľsku sa ich zachovalo relatívne veľa). Samozrejme dúfame, že sa nestanú cieľom vášnivých zberateľov, ktorí by tu mohli spôsobiť nemalé škody. V minulosti (1990, 1996) sme navštívili niektoré rašeliniská vo Švédsku, Nórsku a Fínsku a videli sme veľkoplošné rašeliniská na bieloruskej tajge (žiaľ iba zasnežené, v zime v r. 2001). Hoci tieto juhopoľské lokality sú menšie ako severnejšie položené, určite sú európskeho významu, a to sú iba niekoľko kilometrov od slovenských hraníc. Sú zaujímavé aj z toho dôvodu, že u nás je takýchto lokalít stále menej, napr. na Borskej nížine v r. 2003 sme už Drosera rotundifolia nezistili (vrátane lokalít Zelienka, Bezodné a pod.).